Sedíme v laviciach. Zazvoní zvonček a niečo sa šuchtá po schodoch, podopierajúc sa o paličku. Starček. Ten šušľajúci farár, ktorý nevie, kedy má skončiť kázeň. Tak to o ňom podaktorí vravia. A ešte dodajú, že je hluchý ako peň... a že.... veď to poznáte....
Nemôžem odísť a tak ostávam. Je nedeľa a na omšu sa predsa patrí ísť /mimochodom som na nej aj za všetkých potenciálnych birmovancov, ktorí so mnou v tejto chvíli nesúhlasia/. A okrem toho už dávno viem, že tu nie je dôležitý pán farár, ale Boh, ktorý nás obdarúva nezáležiac na „hodnosti“ či „nehodnosti“ svojho služobníka, ktorú meriame ľudskými úsudkami.
Preto si v duchu vravím: „Bože požehnaj ma...“
V niektorých okamihoch sa prenášam do rozprávky: „Byl jednou jeden král“, ale práve to robí staručkého kňaza sympatickým, lebo v knihách listuje, akoby hovoril: „Ja sám, ja sám....“
A je to tu: Kázeň....
Úspešne dokrivkal k ambóne a zavesil sa na ňu. Pozrel na nás a spustil:
„Milí moji. Mňa táto najsvätejšia Trojica skoro pochovala. Som farár, ale vôbec jej nerozumiem. Neviem o nej rozprávať a pripadám si ako ťulpas, ktorý nemá šancu povedať o nej niečo, čo by stálo za to...“ Smutne sa rozhliadne smerom k nám....
„A viete, kedy som zistil, že som takéto teľa?“ položí si rečnícku otázku a počká kým sa douškŕňame. „ Keď som sa rozhodol, že zistím, čo to tá Trojica je.“
Mal nás... Všetkých... aj tých čo ešte nestihli dať von z úst žuvačky. „ Pred tridsiatimi rokmi som sa rozhodol, že napíšem o nej knihu. A budem slávny, vlastne slávne ješitný. Budem prvý Slovák, teológ, o ktorom sa budú niektorí z vás učiť a kňazi ma budú citovať v kázňach,“ usmial sa. A pokojne hovoril ďalej o hriechoch svojho života.
„A tak, keď som chcel niečo napísať, musel som aj čítať. A začal som náukou o perichoréze /prenikanie troch božských osôb medzi sebou.../ a čím viac som čítal, tým viac som vedel... A viac som hovoril.... A tým menej ľudí mi rozumelo. Veď to poznáte, ako vás my, niektorí duchovní vieme uspávať svojimi kázňami... A poviem vám, je to preto, že hovoríme iba to, čo sme si prečítali a nie to, čo žijeme...“ Ostal ticho a pozrel sa na kríž. Akoby prosil Boha, aby odpustil „únavným šíriteľom evanjelia.
„Nuž a viete ako to je. Ani som si nevšimol, kedy som prvý krát začal nadávať na svoje ovečky... A rozčuľoval som sa, keď mi povedali, že som sa zmenil... Vymenil som milosrdenstvo za poučovanie i za povzbudzovanie a chcel som, aby sa konečne začali vzdelávať, čítať katolícke knihy a neboli takými ťulpasmi.“
Pokračoval.
Požiadal o preloženie do druhej farnosti... ale tam bolo to isté: Konflikty a on múdry pán farár píšuci knihu o Najsvätejšej Trojici.
Takto bojoval päť rokov... Keď mu dohováral biskup, hneď mal po ruke výhovorku, že mu nepreje a že nemá zmysel pre rozvoj teologickej vedy....
Došlo to až tak ďaleko, že sa rozhodol, že odíde z kňazstva. Chcel ísť tam, kde ho bude mať niekto rád, kde bude mať pochopenie pre jeho činnosť...
A keď o tom uvažoval, priplietol sa mu našťastie do cesty človek v handrách...
Prijal ho na faru, ponúkol čajom a chlebom. Posadil sa k nemu a chcel mu niečo povedať o Bohu. No starší muž ho umlčal zdvihnutím ruky. Pozrel sa mu do očí a povedal: „Ste nešťastný kňaz a to len preto, že o Bohu premýšľate, hovoríte ale nežijete s ním. A nehľadáte ho v ľuďoch. A od nich iba chcete, aby ho hľadali vo vás.“
Kňaz sa zháčil... Už mal na jazyku otázku: „Vážený pane, čo si to dovoľujete? Ja som predsa váš farár!“, keď sa otrhaný muž znova ozval. „Aj ja som veľa premýšľal nad Trojicou, no prišiel som iba na jedno. Môj otec ľúbil moju mamu a moja mama ľúbila mňa a ja som zasa ľúbil otca aj mamu... A tá láska, to čo sme si dávali, to čo sme pre seba navzájom robili..., to bola tá Trojica. Nestačilo by nám, keby sme vedeli, čo je to láska, ale nehľadali ju a nedávali sme si ju navzájom... Boli by sme stratení rovnako ako vy.“ Dohovoril, vstal a odišiel...
A staručký kňaz zo slzami v očiach, spomínajúc na túto udalosť, dodal. „Myslím, že ho poslal Boh. Aby som nezabil aj ten posledný kúsok lásky, ktorý bol vo mne.
Roztrhal som všetko, čo som dovtedy napísal, mysliac si, že je to múdre. Vyspovedal som sa a začal som inak. Odprosil som aj ľudí, lebo som si uvedomil, že som im ublížil. Pochopil som, moja teologická teória nestačí. Treba skutky lásky. A preto je Deň najsvätejšej Trojice pre mňa dňom pokánia. Modlite sa za mňa, aby som nezišiel z cesty skutkov... a odpustite mi. Amen.“
V kostole vládlo úplné ticho. Ozýval sa iba šuchot jeho unavených nôh. Už to nebol pre nás nudný pánko.... Bol to svedok. Svedok, ktorý nechce rozumieť Božím tajomstvám, ale spolu s ľuďmi kráčať na ceste k Bohu.
Veď vďaka Najsvätejšej Trojici – som mohla stretnúť človeka s pokorným pravým srdcom... Neviem jeho meno ani priezvisko, ale viem, že ma má rád. Vidno to z jeho života...
Pane Ježišu, daruj nám milosť, aby sme aj my žili lásku najsvätejšej Trojice v našich vzťahoch ale aj v rodinách. Amen.
