Listujem v histórii uplynulého týždňa. Snažím sa prečítať stopy Božieho pera, ktoré vrylo do môjho srdca (zatiaľ) zmiešané odkazy..... „Bože, prečo?“ pýtam sa, prežúvajúc bolesť zmiešanú s hnevom a bezmocnosťou. „Prečo berieš mamy a otcov, keď na zemi ostávajú deti....?“
Je streda.
Prichádzam do školy. Hneď za dverami sa dozvedám, že dvojičky /o ktorých som už písala/ stratili mamu...
Sú prváci.
Na náboženstve vystrkujú rožky... a ja tuším, že ešte len budú...
Totiž...
Niekoľko krát sme sa stretli v kostole.
„Vieš, modlíme sa za mamu, aby sa uzdravila,“ prezradil mi jeden z nich.
„A Boh vždy počuje deti, tak nás musí vypočuť,“ dodal druhý v presvedčení, že uzdravenie ich maminky je istá vec.
Nestihla som povedať niečo na „obranu Boha“...
Dvojičky sa rozbehli do parku...
Premýšľam:
Čo ak sa ma spýtajú, prečo ich Boh nevypočul... ?
A možno budú iba mlčať a vyrušovať celé hodiny.
Ich detské srdcia „načítali udalosti po svojom“ a sú presvedčené, že Boh (rovnako ako ich ocko) je ďaleko a je tvrdý.... a že ho nemienia rešpektovať... A ANI NEBUDÚ – veď im vzal to najcennejšie čo mali...
Prichádzam na chodbu, kde majú triedy...
Akosi je všade dusno.
Len dvojičky lietajú ako neriadené strely...
Všetkých by najradšej zbili a pritom sa smejú...
Akoby sa nič nestalo, hoci každý vie o čo tu „frčí...“
Niektorí ich kamaráti tvrdia, že je to dobré, čo sa im stalo,
aspoň sa nebudú musieť pozerať na svoju ...... /nemám odvahu napísať to slovo/.
Prvácke pani učiteľky stoja v nemom úžase nad krutosťou detí....
A prosia ma, aby som „pripravila“ dvojičky na rozlúčku s mamou...
Nemám síl. Neviem, čo mám robiť....
Aj mňa zabíja krutosť....
A tak si beriem dvojičky k sebe....
Hovorím, že mi je smutno rovnako ako im...
Zastavia sa... hlas sa začína chvieť...
Hrdinstvo sa stráca,
ale iba dovtedy kým neprechádzajú okolo ich „kamaráti“.
Tým predsa nemožno ukázať, čo naozaj človek nosí vo svojom srdci....
Dvojičky sú presvedčené, že sú veľké a musia to zvládnuť....
Nedovolia predsa, aby sa im iní smiali....
Mlčím a pozerám sa na Boha, hľadajúc v bolesti a bezmocnosti odpoveď na otázku: „Čo tým myslíš Pane? Prečo musela odísť táto mama? Veď dvojičky ju potrebujú ako morská voda soľ...“
Je štvrtok
Vo vedľajšej dedine pochovávajú mladého otca troch detí...
V jeho rodine sa rozliala pliaga menom rozvod.
Nezvládol to.
Štát mu zveril do výchovy deti, lebo jeho manželka.....
Vzdal to a sám si siahol na život....
„Pane, prečo?“ pozerám na kríž s nevyslovenou otázkou, ktorú vo svojej bezmocnosti opakujem častejšie: „Prečo musia trpieť deti...?“
Odpoveď neprichádza....
Niekoľko dní dozadu mi volala istá staršia dáma a oznámila mi, že jej mama „odišla“ do večnosti.
„Vieš ako to bolí... Nečakali sme to... neviem sa z toho spamätať...,“ priznávala, čakajúc na povzbudenie.... na novú nádej...
Premýšľala som: Možno by som mala niečo povedať.
No akosi sa mi minuli slová...
Bezmocnosť mi vzala všetku moc....
A rovnako ako ona som sa ponorila do bolesti.
„Je mi to ľúto. Som s tebou. Myslím v modlitbe...“
opakovala som. No moje slová zneli ako tvrdý kov
udierajúci o pancier bolesti....
Čo mám robiť....
Ticho....
Viem že tento blog nikoho nepoteší....
A nájdu sa medzi čitateľmi aj takí, ktorí mi povedia:
„Nestresuj! Nepíš také deprimujúce veci, veď aj tak sa všetci stretneme tam hore v nebi....“
Nuž moji milí, ľudia plní nádeje,
povedzte to dvojičkám, ktoré stratili mamu...
povedzte to deťom, ktoré stratili otca,
povedzte to hoci komu, kto prišiel v poslednom čase o milovanú osobu....
Určite vás za to „pochvália“.
Oni to vedia...
ale sú to pre nich iba slová, ktoré ich bolesť neutíšia....
Pretože im chýba NIEKTO, koho veľmi ľúbili a ľúbia....
Prepáčte, neviem odpovedať na otázky typu: „Prečo sa to muselo stať. Ani prečo to tak bolí...“
Píšem iba o tom, že som v ich bolesti s nimi.
Aj keď mlčím...
A píšem o nich v nádeji,
že v sebe nájdeme odvahu stáť pri týchto bolesťou naplnených ľuďoch
a pomôžeme im aspoň troška zaplniť prázdno, ktoré v sebe nosia...
V nádeji,
že objavíme vo svojich srdciach trocha súcitu
a ochoty počúvať i načúvať „príbeh iných“ a nesúdiť...
V nádeji,
že si začneme vážiť svoj vlastný život a dáme hodnotu aj životu druhých...
Pane prosím, vstúp v tvojej moci, do nášho ľudského prázdna a bezmocnosti. Amen.
