Sedím v čakárni u lekára. Občas niekto príde alebo odíde. No prichádzajúcich je akosi viac. Vždy to tak býva.... Veď choroba si nevyberá, alebo áno?

„Môžem si ku vám prisadnúť?“ Preberie ma z myšlienok mladá žena.

„Áno, nech sa páči,“ posuniem sa o sedadlo ďalej a pokračujem v čítaní knihy.

„Ste chorá?“ Spýta sa a jemne sa mi pozrie do tváre.  Priznám sa a porozprávam jej o boľavých zuboch.

Na to okamžite dostávam chladnú sprchu. „Nemali by ste takto. Viete, keď hovoríme o chorobách, to chválime satana a nie  Boha, ktorý nám chce darovať zdravie. Veríte, že vás chce uzdraviť. Tu a teraz?“

Lapám po dychu. Potrebujem čas na zoradenie myšlienok. Ešte raz si chcem spomenúť na to, čo povedala.

„Ale ja nechválim  satana,“ pokúsim sa o úsmev. „Iba som vám odpovedala na otázku, či som chorá.“

„A práve o to ide,“ triumfuje prísediaca. „Ten kto je chorý, nie je Boží. Boh nám dal prisľúbenia a na nás záleží či sa ich zmocníme alebo nie.... Aj chrípka je satanovo dielo, aj deravý zub, aj rakovina, aj....“ Melie jedno cez druhé.

Namiesto pochopenia nachádza v mojej tvári jemnú ignoráciu. Vlastne som jej chcela povedať, že mi je ľúto, že sa stala služobníčkou akéhosi „čudného Boha.“

Zbadá to. Zmení tému. So zápalom hovorí o svojom obrátení. O tom, ako jej Boh daroval spasenie a uzdravenie tela v jednej chvíli, o tom ako ju pomazal, aby vydávala svedectvo. Aby citovala bibliu a nezabudne povedať, že ak ona povie v mene Ježiš nejakú prosbu, tak Ježiš ju splní, samozrejme za predpokladu, že tomu na sto percent uverí.

Celá čakáreň začala pozorne sledovať priamy prenos nášho rozhovoru.

„Vám sa to ešte nestalo? Ešte ste sa neobrátili? Ešte stále nie ste spasená? Ešte stále nechápete, akú moc má vaše slovo? Aj Boh vás musí poslúchať, lebo viera je to  najväčšie čo máte!“ Otočí sa celá rozžiarená ku mne.

„Nie, milá pani. Mne sa to nestalo,“ priznávam a chcem ešte povedať zopár vecí, ale nestihnem.

Milá pani otvára tašku. „Nech sa páči. Tu je moja vizitka. Tu sú knihy. Hovoria o Bohu, ak si ich prečítate, ani k zubárovi nebudete musieť, ani kŕčové žily nebudete mať. Jednoducho budete Božia. Spasená a uzdravená. Haleluja.“ Jasá.

Pre istotu poďakujem za knihy a nazriem do jej tašky. Zbadá to. „Ešte by ste nejaké chcela. Dám vám, môžete podarovať aj susedom.“

„Áno,“ pritakávam a chcem ich mať čo najviac. No nie preto, aby som ich čítala, ale preto, aby sa nedostali do ďalších rúk a nepoplietli hlavy sektárčinou.

Nadšená pani mi ešte pripomenula, že sa bude za mňa modliť a bude odháňať všetkých zlých duchov predsudkov a že verí v naše spoločné stretnutie. A milo sa rozlúčila.

 Ako sa objavila, tak zmizla. Divadlo sa skončilo. A moji spolučakajúci spolupacienti zaborili hlavy do novín a časopisov.

Nakukla som do knihy s názvom Uzdravenie. (veď iná by v nemocniciach asi úspech ani nemala) Po prečítaní istých informácii, mi bolo jasné o ktorú kresťanskú „sektu kráča.“  

Občas sa s jej členmi prekáram a občas na mňa vykrikujú, že som modloslužobníčka... (a keby len to)

Obrátila som sa na Ježiša. „Pane, ja viem, že si to dobre vymysleli. Veď nemocnica je to pravé miesto, kde ľudia prichádzajú po pomoc v utrpení, ale nedovoľ, aby ich poplietli...Amen.“

Čítajúc niekoľko kapitol z podarovaných kníh som sa dozvedela, že ak vyznáme vieru v Ježiša v tej chvíli sme spasení aj UZDRAVENÍ. Ak sa to nestane, je to preto, lebo sme spútaní satanom, a teda  nás treba premodliť.... A nemôžeme sa zdieľať s tým, čo je pre nás ťažké, pretože to chválime zlého.

A pozor! My sami, každý z nás  má moc vyhnať satana zo seba samého....  A hlavne máme ignorovať teológiu, lebo je plná bludov.... a prekrúca Božie Slovo... a cirkev /najmä katolícka/ je neverná Ježišovi.... je to satanov nástroj na oklamanie ľudí.

Po ošetrení zuba som vypochodovala pred polikliniku. Na autobusovej zástavke stála moja „nová známa“ a usilovne debatovala so staršou pani, ktorá sa opierala o francúzsku barlu Priblížila som sa k nim vo chvíli, keď „znovuzrodená pani“ vyťahovala z tašky knihy.

„Dajte mi pokoj!“ bránila sa babka. „Ja mám svojho Boha a toho mi nikto nevezme.“

„Veď práve,“ hovorila káravo pani. „A potom to tak s tým vašim Bohom vyzerá... Ešte povedzte, že vás požehnáva a že sa teší, keď nosíte túto palicu!“ Púšťala sa do prednášky.

„A prečo by nie?“ Nahnevala sa babka. „Ak okamžite nezmiznete, takú jednu vám s ňou švacnem, že uvidíte, čo je to požehnanie.“ A zahnala sa barlou.

„Veď vy na to prídete! Len aby nebolo neskoro,“ gestikulovala evanjelizátorka a ráznym krokom sa zberala na odchod

„Fiflena, akási, ešte jej mlieko tečie po brade. A myslí si, že zožrala všetku múdrosť sveta. Veď ty uvidíš, čo je život! Radšej sa tam poriadne modli!“ vykrikovala za ňou babička.

Priznávam. Zabávala som sa. Keď pani zmizla za rohom, babka sa obrátila ku mne: „Prepáčte, že nadávam. Ale tá krava povedala, že vy ste si tie knihy vzali aj pre susedov....“

Prikývla som. A keďže som nechcela aj ja dostať výprask, pridala som aj vysvetlenie.

„Viete, moji susedia majú kotol na kúrenie. Tak im tento kvalitný papier bude dobre horieť.“

Babka sa usmiala a buchla barlou o zem. „Ach ja, ťava, mohla som to zobrať aj ja. Aspoň by som mala čím podkúriť v krbe.“

Nuž zábava sa skončila. Je večer. Myslím na ľudí, ktorí boli dnes obdarovaní knihami ako ja. A prosím Pána, aby mali chuť zakúriť si nimi v krbe, alebo aby mali aspoň susedov, ktorí kúria v kotli.

Bože daj nám obozretnosť, aby sme vedeli rozlišovať čo je správne a čo nie.