„Ten na kríži! Človek, čo si celý život žil po svojom. Chodil svojimi cestami, tešil sa svojimi radosťami, myslel viac na seba ako na druhých...“ Uff, ako dobre sa nám ukazuje na neho prstom, ako ľahko sa nám hodnotí jeho správanie, jeho život, jeho skutky... ako ľahko berieme do rúk sudcovské žezlo....

Občas sa tak zapálime v ľudských súdoch, že ani nezbadáme toho, kto je vedľa „lotra“. Nevidíme Ježiša, ktorý túžobne čaká, aby daroval večný a šťastný život nielen tebe, či mne, ale aj tomu poslednému – ľudsky povedané vrahovi, alebo človekovi, ktorý celý život okrádal iných, či obchádzal kostol na sto kilometrov.

 

Boh, rovnako ako my, má svoje túžby.

No kým my túžime po uspokojení svojho srdca, po zdraví, peniazoch, či úspechu...

On túži po nás....

Po našom hlase....

Po slovách: „Prosím ťa pomôž mi....“

Po výkriku: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou...“

 

A vôbec mu nevadí, že sme prehajdákavali jeho milosť (božiu milosť) päťdesiat, šesťdesiat, či sedemdesiat rokov.

Do posledného výdychu „nášho človečenstva“ čaká na to naše: „Pane zachráň ma. Zmiluj sa. Odpusti mi...“

 

A dáva šancu...

Pripravuje...

Ponúka svoju prítomnosť často aj cez bolesť.... aj cez chorobu.....

Prichádza a volá: „Hej, moje dieťa. Ja ti pomôžem niesť tento kríž...“

 

Len my ľudia sme stále bankármi. Rátame skutky, počet modlitieb, omší, spovedí.... A druhým dávame plusové či mínusové body za ich život. Hoci ho vidíme iba z vonka....

 

Nuž prečo toto všetko???

Lebo....

 

Dnes som bola na pohrebe.

Zomrel človek. Pre mnohých „neznajboh“ ale pre Ježiša „víťaz.“

Posledné dni začal bojovať Božími zbraňami.

Dovolil, aby k nemu prišiel kňaz a priniesol mu Eucharistiu...

Dovolil, aby ho ešte niekoľko dní potom navštívil Kristus.... a bol s ním.....

 

Bol lotor a zvíťazil len preto, že si všimol Ježiša, ktorý spolu s ním niesol kríž....

Stačilo mu tak málo, niekoľko slov: „Ježišu, spomeň si na mňa....“

A Ježiš si spomenul.....

 

Môžeme mu závidieť....

Odišiel zmierený a naplnený odpustením....

 

A môžeme sa aj hnevať a niekde v hĺbke srdca sa pýtať: „Je to spravodlivé? Tak ja chodím do kostola každý deň, modlím sa každý deň.... a on? Bude v tom istom nebi ako ja?“

 

Boh je milosrdný....

 

Tú „náboženskú matematiku“, iste nevymyslel on....

Nepotrebuje naše rapkania...Ale výkrik srdca: „ Ježišu, spomeň si na mňa.....“

Potrebuje nás a nie naše srdcia....

 

A pamätajme si... Bohu neprekáža že ho voláme „nespravodlivým“. On vie ako to v skutočnosti je. Každého z nás stvoril z lásky a preto aj tebe aj mne, aj poslednému grázlovi na tejto zemi chce dať nebo. Nie iba kúsok z neho, ale celé....

 

Hnev ťa odvádza od lásky, kým láska ťa vedie do hĺbky srdca. Rozmysli si, ktorou cestou pôjdeš. Ešte máš dnes čas.

 

Pane daj, aby sme sa naučili na teba kričať. Aby sme boli tvojimi lotrami, nie bankármi, čo počítajú skutky, počet modlitieb či omší...

Pane, nie som hoden, aby som svojim bratom a sestrám pripisoval plusy, alebo mínusy... a preto ťa prosím, urob ma hodným byť lotrom, čo má zrak upretý  na kríž.