Bolo leto. Slnko pražilo na naše hlavy a pot nám stekal po koži. Nemal som leto rád. Najmä nie vtedy, keď som musel pripravovať jedlo. Oheň a slnko neboli mojimi kamarátmi a v ten deň, o ktorom vám chcem dnes rozprávať som mal šťastie, že mi prišla pomôcť aj moja matka Rebeka.

„Jakub, čo budeme mať dnes na obed?“ – zastala so džbánom vody na hlave a vošla do tieňa stanu.

„Mäso a šošovicu. Urobím ju presne tak, ako si ma to naučila mama.“ – povedal som a zahľadel som sa na jej postavu. Bola krásna. Napriek tomu, že bola staršia, ako ostatné mamy mojich rovesníkov, miloval som ju.

Iba ona vedela vypočuť moje srdce. Upokojiť ho, ale keď bolo treba, poznala slová, ktoré pálili a chladili zároveň. Bola to žena skrývajúca v sebe lásku, pokoru, pokoj a odpustenie. Milovala môjho otca, hoci bol starší a postupne strácal zrak.  Teraz tu stála pri mne a pozerala sa na moje ruky, zápasiace s mäsom, ktoré sa nechcelo natlačiť do kotlíka.

„Počkaj pomôžem ti.“- usmiala sa a vzala do rúk sekerku. „Keď máš veľký kus mäsa, musíš ho takto preseknúť. Pretneš túto kosť.“- vysvetľovala a hneď to aj spravila.

Poviete si, že som na to mohol prísť aj sám. Mohol, ale nechcel som. Bol som od prírody, príliš pohodlný na to, aby som dotiahol veci do konca. Veľa krát som niečo začal, ale nikdy som to poriadne nedokončil. A napriek tomu, že moja mama to vedela, a musela za mňa neraz dotiahnuť veci, ma milovala bez podmienky.

„Ďakujem, mami.“- kývol som hlavou a vôbec mi nevadilo, že mi pomáha žena. Keby to tak videl Ezau, alebo môj otec, tí by mi hneď naložili hubovej polievky. Vždy tvrdili, že to čo človek začne má aj dokončiť. No mne sa to podarilo málo kedy.

„Ako sa ti darí, Jakub, syn môj?“ – spýtala sa mama, keď si znova vyložila na hlavu džbán s vodou. „Dobre. Stále premýšľam nad chvíľou, keď sa splní proroctvo, o ktorom si mi hovorila.“ Priznal som sa zahľadel do diaľky.

„Maj otvorené oči a myseľ. Boh ho splní v pravý čas.“ – povedala vážne a odišla.

Pozrel som sa za ňou. No namiesto nej, som zbadal jazdca, ktorý sa blížil k nám. Bol to Ezau. Vracal sa z lovu a v ten deň sa mu vôbec nedarilo.

„Stáť“- zavolal na svojich spoločníkov a všetci obstúpili moje dovárajúce sa mäso a s ním aj mňa.

„Bratu, daj mi kúsok mäsa. Dnes sa nám vôbec nedarilo a som taký hladný, že ani nevidím.“ – prihovoril sa mi a už, už pchal svoj lovecký nôž do kotlíka. „Daj preč ten nôž“-  buchol som mu po ňom drevenou vidlicou. „Mäso ešte nie je uvarené, aby si ho mohol jesť.“

„To mi je jedno.“- prosíkal. „Či nevidíš, že som unavený na smrť? Daj mi aj, keď je červené, lebo inak od vyčerpania umriem.“

Postavil som sa pred kotlík, aby som mu zabránil urobiť to, čo chcel. „A čo mi dáš za to?“ – spýtal som sa. „Čo chceš? Hovor rýchlo, lebo...“  „Tvoje prvorodenstvo.“- zašepkal som, lebo som mal strach, že to začuje otec, ktorý odpočíval v neďalekom stane. Hoci mu slabol zrak, jeho sluch a čuch mu čoraz viac pomáhali v poznávaní okolitého sveta.

„Tak si ho ber!“- zakričal Ezau. „Či nevidíš, že ja a moja družina tu umierame od hladu. Na čo mi je prvorodenstvo.“ A chcel ma odsunúť. No ja som sa nedal.

„Dobre.“- povedal som. „Dám ti aj všetko mäso, ba pridám aj šošovicu. Len mi tu prisahaj.“

Bolo vidieť, ako môj brat už stráca trpezlivosť. Pred očami mal práve dovárajúce sa mäso a vôňu šošovice.  „Prisahám na Boha, ktorého si uctieva môj otec Izák a ktorého si uctieval môj starý otec Abrahám. Prisahám pred mojimi spoločníkmi, že ti dávam prvorodenstvo.“.

To mi stačilo. Tieto slová zmenili celý môj život. Zdalo sa mi, že som pánom svojho osudu, tvorcom svojho šťastia. Z diaľky som sa pozeral, ako Ezau a jeho spoločníci jedia šošovicu a nedovarené mäso.

Už som nebol iba obyčajný, odhodený, zabudnutý Jakub. Bol som Jakub, ktorému patrilo všetko v mojej rodine i v mojom kraji. Bol som boháč.

Ale ani zďaleka som netušil, čo ma čaká.

A ani mi nenapadlo, že sa o niekoľko mesiacov spolu s mojou matkou vydáme po falošnej ceste lásky a obídeme pravdu. Že oklameme otca, ktorému sa v našom národe preukazuje úcta a vďačnosť.

Nepremýšľal som nad tým, ako získam otcovo požehnanie, ani nad tým, ako sa zbavím Ezaua, stačilo mi, že som dostal pod prísahou prvorodenstvo.

Až potom, o niekoľko rokov, keď som sa v cudzej zemi vracal v myšlienkach domov a zastavil som sa pri matke, uvedomil som si, že nebolo správne, keď robila rozdiely medzi mnou a bratom.

Aj Ezau potreboval mamu rovnako, ako som ja potreboval otca. A bol som si istý, že On by si našiel iné riešenie. Dostal by som jeho požehnanie, aj bez klamstva, do ktorého som sa zamotal spolu s matkou.

         Čo už, keď sa nám ľuďom stáva, že sa robíme múdrejšími a rýchlejšími ako Boh. Jeho riešenie prichádza v pravom čase a po chvíli radosti prináša smútok, samotu a bolesť.

Na Božie riešenie síce treba čakať, ale keď príde, prinesie pokoj, lásku, priateľstvo a požehnanie