Nielen v našom okolí sú hroby... často sú aj v nás. Pochovávame do nich najmä tých, ktorí bolestne zasiahli na cestu nášho života... Tieto dni, počas ktorých prichádzame k hrobom našich blízkych sú naplnené pravdou a povzbudzujú nás, aby sme robili niečo viac pre spásu našich duší... Nemusíme byť "chodiacimi mŕtvolami" plnými hrobov, v ktorých sa skrýva hnev a nenávisť... Môžeme sa stať ľuďmi plnými odpustenia a Božej radosti... A o to ide.

A je to tu... Znova. Rovnako ako pred rokom sa skláňame nad hrobmi našich blízkych. Zapaľujeme sviečky. Ich hroby zdobíme kvetmi a vo chvíli ticha si na nich spomíname. V duchu čítame úryvky z kroniky ich života a voláme do neba: ... „Odpočinutie večné daj im Pane....“ Prihodíme k tomu nejakú tú modlitbičku a odchádzame.

Lenže!!!

Lenže hroby nie sú iba naokolo. Sú aj v nás. Pochovávame v sebe ľudí a  hnev na nich, pretože nám ublížili. A tešíme sa, že sme sa odsťahovali z ich blízkosti a nestretávame ich každý deň na ulici. Pochovávame závisť a za kvety pocitu krivdy. Vytvárame hrob tým, ktorí nás obrali o majetok, či o priazeň zo strany druhých. Pochovávame vzťahy, a na ich hrob prinášame nenávisť a sklamanie zo seba, pretože sme v nich zlyhali a nemienime sa nimi ďalej zaoberať... 

A aj dnes stojíme nielen pred hrobmi okolo nás, ale aj v nás... Rozdiel je iba v tom, že tie naše – vlastnoručne vykopané, nikto nevidí.

No všetko je iba do času, okrem Pána Boha. Ten je naveky. Príde deň, keď sa znova, možno po mnohých rokoch, postavíme zoči voči tomu, komu sme hrob vykopali. 

Ak sa s ním ešte pred jeho odchodom do večnosti, stihneme zmieriť, dostávame bonus. Mimochodom, tento bonus je pripravený vždy a všade a len na  nás závisí, či si ho stihneme vyzdvihnúť skôr ako bude neskoro. (Skôr ako sa skončí život jedného z nás... a dáme pozor, aby slnko nezapadlo nad našim hnevom.)

Ale čo sa stane ak to nestihneme?

Vidíme mamu, ktorá zomiera bez prítomnosti svojich detí... Opustená, sama.... s výčitkami čo všetko urobila a nemusela... 

Vidíme deti, ktoré nemajú odvahu postaviť sa k jej lôžku, pretože to čo v sebe skrývajú je hnev, ktorým ju nechcú zraniť. Boja sa zničiť hrob, ktorý si vykopali vo svojom srdci. Boja sa vstúpiť do svojho vnútra, lebo cítia zápach nenávisti, ktorá by mohla ešte viac priťažiť situáciu, v ktorej práve sú... A tak potláčajú lásku a snažia sa ju vymeniť za silu.

Alebo môžeme stretnúť muža, ktorý zomiera a je rozhádaný so susedmi pre pozemky a role... Pozerá do svojho vnútra. Vidí hroby, ktoré si tam postavil. Jeden má meno hnev na Fera, druhý vlastná spravodlivosť. Vidí aj vysoký a hrubý múr z tehál i z ospravedlňovania sa... 

No v jednej chvíli mu preblesne hlavou to, čo síce tušil, ale odkladal na neskôr. „Nič z toho nemá cenu. Nechcem majetok, ktorý mi nepatrí... Bol som nemúdry...“

Lenže tí druhí – ešte mocní tejto zeme, ktorí si tiež vykopali hroby vo svojom srdci voči tomuto mužovi, majú iný názor. Dá zhrnúť do niekoľkých slov: „Tak mu treba.“ Jeho smrť vnímajú ako spravodlivú odmenu... a nepýtajú sa, čo sa stane "za" jeho posledným výdychom pre túto zem.

No keď príde deň a stoja nad skutočne viditeľným  hrobom tohto muža. Cítia ako sa v nich niečo láme. Bolí to. Otupuje. Je to pocit viny? Strach, že ich dotyčný príde v noci navštíviť?

... Neviem. Myslím, že je to skôr nemá výčitka, že ešte niečo pre zmierenie mohli urobiť a neurobili...

Boh nás pozná. Vie akí sme krehkí a slabí. A predsa  nám na cestu života nabalil všetko, čo potrebujeme a praje si iba jedno... aby sme sa k nemu vrátili.... 

Jedni skôr, iní neskôr.... 

A veľmi by sa tešil, ak by sme zomierali so slovami, ktoré vytriskujú z hĺbky našej duše: „Odpúšťam a je mi odpustené. Ruším všetky hroby, do ktorých som pochoval hnev, nenávisť, závisť, pokrytectvo, smútok, strach... Odpúšťam všetkým ľuďom, ktorí mi ublížili a prosím o odpustenie tých, ktorým som ublížil ja. A všetko to dávam Bože, do tvojho milosrdenstva...“

Vo chvíli, keď duša cíti, že prichádza po ňu Pán, túži iba po jednom. A to je „zmierenie.“ – odstránenie hrobov, ktoré svojimi skutkami, myšlienkami, či slovami zanechala v srdciach iných...

Len čo ak to nestihne? Čo ak sestra smrť príde rýchlo a zamietne žiadanku na rozlúčku? 

Človek príde pred Pána života s niekoľkými hrobmi v sebe samom... so zápachom hriechu, ktorý nesie v sebe posolstvo smrti....

Je  na nás, aby sme hroby, ktoré nosíme vo svojich srdciach odstránili skôr, než si nás Pán povolá k sebe....

Môžeme začať aj dnes. Možno tým, že sa pomodlíme za našich nepriateľov, pozdravíme na ulici tých, ktorým sme ublížili alebo len tak s nimi prehodíme pár slov...

Prosme o odpustenie dnes, lebo nevieme, či zajtra budeme mať tú možnosť....

Ja vás prosím tiež....