A je to tu. Svadba. Tá v Káne. Pozvali na ňu Ježišových učeníkov, Máriu, Ježiša, starejšieho, priateľov... A nechýbali tam mladomanželia a sluhovia... Poznáte ten príbeh? Že ste ho dnes počuli na omši? A že pán farár o ňom hovoril? Nuž chápem... Ale dovoľte mi, chcem niečo o ňom povedať aj ja. Totiž patrím medzi nich... bláznov z Kány.

Ten trapas nemal chybu.

Keď sa minulo víno, ženích i nevesta pravdepodobne ostali v šoku.

 Potili sa vo vlastnom pote a v duchu mali vymaľované.

Videli ako ich ohovára celá dedina, že sa nepripravili, že sú lakomí, že....

Veď to poznáte.

Našťastie, tam bola „Nadhľadníčka.“ Prepáčte, občas tak volám Pannu Máriu, lebo je to žena, ktorá má nadhľad, najmä nad našimi ľudskými presne vymaľovanými predstavami. A hlavne má po ruke aj riešenie... Jednoducho je to „Nadhľadníčka neodbytná“.

Zistenie o trapase oznámi svojmu Synovi.

„Nemajú vína,“ povie pokojne. 

A Ježiš jej zasa pokojne odvetí: „Nestaraj sa do ľudí. Čo ťa do nich. Ešte máme čas, aby sme im pomohli.“

„Nuž ako chceš,“ pomyslí si Mária. „Ale ja ten čas urýchlim.“

Vstane a zamieri si to k sluhom. Tí jej znova zvestujú:

„Mária, nemáme víno. Všetko sa minulo. Čo budeme teraz robiť?“ Ozýva sa z každej stany.

Zdá sa, že Ježišova Matka počúva. Ladí vo svojom vnútri slová.

Vie že ak je človek v strese, počuje najviac prvých 5 až 6 vyslovených slov. A tak neriskuje.

„Urobte všetko čo vám povie!“ pozrie na sluhov a prstom ukáže na Ježiša. Nuž oči všetkého služobníctva sa upreli na neho. Nemal inú šancu. Musel vstať a zapojiť sa do riešenia problému...

Začal ho riešiť hneď pri dverách. Videl kamenné nádoby. Vodu z nich si prichádzajúci vyliali na nohy. „Do nich by sa zmestilo najviac vína,“ pomyslel si. Inak nemohol. Je predsa Boh a Boh dáva vždy najviac – jeho mierou je plnosť.

Obrátil sa k sluhom: „ Naplňte nádoby vodou,“ povedal a šiel na miesto.

„Čo to povedal?“ pýtali sa navzájom sluhovia.

„Veď ak nás ostatní uvidia, budú si myslieť, že nám preskočilo...“

„Už niekoľko hodín je svadba v plnom prúde a my tu budeme teraz behať s vedrami?“

„Čo ak si starejší pomyslí, že čakáme ďalších hostí?“

„Vyhlásia nás za bláznov, veď toto sa nikde nerobí...“ šomrali medzi sebou.

No žena „Nadhľadníčka neodbytná“ im svojim pokojným úsmevom znova pripomenula, že majú urobiť všetko čo im Ježiš povie.

A tak sa dali do toho.

Vo svojich srdciach poctivo šomrali na tento nehorázny nápad.

Tanečníci sa im vyhýbali a pýtali sa, čo sú to za móresy...

Starejší sa za nimi pochybovačne obzeral a na tvár si nasadil masku pohoršenia.

Vlastne nebolo čudné to, že nosili vodu ani to, že ju nalievali ju do nádob pri dverách, ale zvláštne bolo to, kedy to robili.... uprostred zábavy.

Cítili sa ponížení a jediné čo ich dohnalo k presvedčeniu, že to nemôžu vzdať, bola láska k mladomanželom.

Musia ich zachrániť. Veď je to ich najkrajší deň...

Musia urobiť všetko... Hoci je to za istých okolností „čudné...“

Ježiš sa na nich pozeral z obďaleč. „Môj zásah príde, keď bude správny čas,“ usmial sa a pozrel na svoju  Mamu.

„To je mi jasné,“ prikývla. „Všetky zázraky sa začínajú v srdci ľudí. Musí byť naplnené to ľudské... až potom... môžeš vystúpiť na scénu.“

„Je to tak ako hovoríš. Môj otec vždy necháva priestor pre činnosť človeka.“

„Pozri,“ ukázala Mária ku dverám. „Sluhovia už spravili čo mohli. Nanosili vodu, aj keď to nebolo pre nich jednoduché...“

„Viem,“ prikývol Ježiš, „videl som ich ľudskú lásku.“ Vstal a podišiel k nádobám. Boli naplnené po okraj.

„Chválim vás. Urobili ste, čo ste mohli. Je to plné,“ usmial sa na sluhov. „A teraz choďte a zaneste starejšiemu.“

Sluhovia sa na seba pozreli. „Sme blázni?“ Pýtali sa jeden druhého.

 „Veď sa nad tým ani len nepomodlil. Ani sa nedotkol vody, ani tam nevopchal ruku.... To máme starejšiemu zaniesť vodu?“

„Nebojte sa, nepochybujte,“ usmiala sa Mária, ktorá videla aj to, čo chceli skryť za svoje zmätené tváre. „Len choďte. On robí zázraky, ktoré nevidno, a predsa sú.“

„Tak idem ja,“ ozval sa hlavný sluha. „Ale ak.... To bude trapas.“

Načrel džbánom do nádoby a ešte stále ponorený do svojej ľudskej neistoty vykročil k starejšiemu.

Nalial mu do pohára.

„Fantastické,“ zvolal starejší a vstal. „Pripíjam na zdravie ženícha a nevesty. Nedali nám dobré víno iba na začiatku, ale v túto neskorú noc! Nech žijú naveky.“

Sluhovia, ženích i nevesta sa prekvapene pozreli na Ježiša.

„Pane, keby si tu nebol, tak to skončí fiaskom,“ prihováral sa mu ženích. „Ďakujem ti.“

„Nebol by som mohol urobiť zázrak,“ priznával sa Ježiš, „keby nie tvojich sluhov, ktorí nanosili vodu do nádob pri dverách.“

„Ale my?“ ozývali sa sluhovia. „Ježiš, my sme to skoro vzdali. Zdalo sa nám trápne behať s vedrami pomedzi hostí.... Všetci sa na nás pozerali... Mysleli si o nás, že nie sme normálni... že sme blázni.“

„Ale urobili ste to,“ pridala sa k pochvale Mária.

„Áno, ale iba preto, že tuto ženícha a nevestu máme radi a nechceli sme, aby.... No veď za pokus to stálo,“ vykladali karty svojho života....

„Ach deti moje,“ usmial sa Ježiš ako to obkukal od Otca. „Nechcem nič od vás. Len aby ste urobili to čo je vo vašich silách. Tých ľudských. Aby ste milovali, nakoľko vládzete. Aj keď vás ostatní budú považovať za bláznov.“ Pozrel sa na Máriu a žmurkol na ňu. „Nebojte sa, ja vám rozumiem.“

Priznávam. Bavím sa aj ja. Hoci nie som na svadbe. A teším sa že môžem byť človekom. Človekom, ktorý z času na čas, robí nezmyselné veci...

Ostatní nemusia chápať, stačí že chápe On a „Nadhľadníčka neodbytná.“

A ešte sa modlím za tých, ktorí sa boja obliecť si „kabát človečenstva.“ a vyložiť na stôl svoje karty života. Chcú mať v ruke iba „Esá a sedmy“ a myslia si, že tie ostatné nie sú pre nich dôležité....

Ježiš neurobil zázrak skôr, ako dal prítomným zakúsiť „chuť človečenstva.“

A ja si veľmi prajem, aby sme boli všetci svedkami týchto zázrakov..