Poznáte tú ženu? Poznáte človeka, o ktorom práve hovorím?

Ó, áno.

Videli sme ho...

Počuli....

a naši známi s ním už mali čo to do činenia....

Vieme kto to je....

 a tak raz dva s ním do škatuľky....

Veď on už iný nebude.

A pokiaľ bude taký, aký je,

neoplatí sa vyhľadávať jeho prítomnosť.

Ešte by sme sa nakazili akousi povestnou hriešnosťou...

Kto z nás aspoň z času na čas „neprivoňal“ takémuto postoju....

Nuž...

Pred niekoľkými rokmi takto ukazovali na istú ženu.

Mala štyri deti...

Niekoľko mesiacov po narodení posledného syna, si jej manžel zbalil veci a odišiel....

„Chudák, musel odísť. Ona sa nevedela o neho postarať,“ ozývalo sa z jednej strany.

„To je pravda. Sú to naši susedia. A tie decká od rána do večera iba plačú. Kto vie, či TÁ vôbec vie variť, či nie sú hladné....“ znelo súhlasne z druhej strany.

Keď Tereza prechádzala po ulici, s kočiarom v ktorom boli „naskladané“ dve deti a dve poskakovali popri nej, tety sklonili hlavy a na jej pozdrav iba niečo zamumlali.

No len čo videli jej chrbát, znova začali lámať svoj chlieb: „Len sa pozrite! Aké sú špinavé! Ani oprať nevie, a aké sú chudé.... A ona? Kruhy pod očami. Ani sa o seba nevie postarať. Chudák pán profesor,“ ľutovali jej manžela.

Tety boli presvedčené, že jej vidia do hrncov,

Keď sme sa stretli....

...hovorila o živote...

O skúsenostiach s manželom, ktorý mal milé slovo pre všetkých naokolo. Pomáhal susedom, pre žiakov a svojich kolegovcov v škole bol úžasným človekom,

....ale doma nepreložil ani kríž slamy....

„Prosím ťa, môžeš mi pomôcť s deťmi?“ prosila ho, keď prišiel z práce.

Odpoveďou bol iba krik, že ho nechápe, že on ťažko pracuje a že živí celú rodinu...

... tak by sa ona mohla „zmôcť“ aspoň na to, aby sa postarala o deti....

Počuli to a rozplakali sa.

Cítila v sebe vinu...

„Mama, bojím sa ocka,“ priznávala najstaršia.....

Kvôli deťom to musím zvládnuť – pomyslela si Tereza

a prestala žiadať svojho manžela o pomoc.

Milovala ho a verila mu... aj keď cítila, že ich vzťah chladne.

Je to jej chyba, nahovárala si, musí sa viac snažiť.

Musí nájsť spôsob, ktorým by mu dokázala, že ho miluje...

a tiež musí nájsť iskru, ktorá vráti ich vzťahu oheň lásky....

Každý večer sa modlila, aby Boh dal pokojný spánok svojim deťom...

Už niekoľko rokov sa nevyspala,

vždy niektoré potrebovalo mamu...

veď boli ešte malí...

Každé ráno sa dalo v kuchyni napätie krájať nožom pohľadov a viet.

„Počuť ich aj cez stenu,“ hučal pán profesor.

„A ty by si sa mi mohla viac venovať,“ hodil na ňu pohŕdavý pohľad...

Ani raňajky neboli dobré,

hoci vstala o hodinu skôr ako on.

Ani košeľa dobre vyžehlená,

ani kravatu neuviazala správne.

„Čo si o tebe pomyslia susedia? A čo moji žiaci? A moji kolegovia?“ dohováral jej, keď sa pozrel do zrkadla: ...“že nevieš ani žehliť?“

Vydýchla si, keď za sebou zatvoril dvere.

Na chvíľu si sadla a nechala ešte niekoľko krát prejsť cez seba otázku: „Čo si o tebe pomyslia iní...“

Bolelo to, akoby ju niekto bil neviditeľným bičom.

Hľadala v sebe silu: „Bože, čo  mám robiť, aby som mu dokázala, že som hodná jeho lásky? Že ho milujem ja i deti?“

Pýtala sa....

Odpoveďou jej bola iba ozvena vlastných slov.

„Mami, pjosím si kakavko,“ zaznela veta, ktorá ju vyslobodila z jej vlastného zajatia

a roztočila kolotoč dňa,

so štyrmi malými deťmi,

ktoré sa jej tmolili pod nohy....

Čas plynul a za mohutnou tehlovou bránou nastal deň „D“

... na chodbe postávali zbalené kufre...

... a prázdno...

... deti ešte spali, vraj nepotrebujú vidieť,

ako ich otec odchádza s hanbou z domu....

Tereza sedela na zemi a vzlykala.

V ušiach sa jej ozývali slová,

... že je neschopná matka,

... neschopná manželka a žena...

.... a že sa nevie postarať ani o muža ani o deti...

SKRÁTKA...

jej manžel musí odísť,

kvôli nej,

lebo to s ňou už nevie vydržať....

„Bože, čo som komu spravila?“

ponárala sa na dno zúfalstva...

..... cítila, že stráca muža, ktorého stále miluje...

.... tak dlho sa modlila, aby mala šťastnú a normálnu rodinu...

... a teraz? Všetko sa rúca ako kocky, ktoré postavil jej syn....

Svojho otca nepoznala.

Mama ju dala do decáku.

No ako hovoria iní,

mala šťastie v nešťastí.

Keď mala päť adoptovali si ju a naučili ju,

že ak nechce žiť v „decáku“

ale pri „adoptívnej mame a otcovi,“

tak musí

....vo všetkom poslúchať,

....byť ochotná pomôcť

....a hlavne byť dobrá a milá ku všetkým...

Naučili ju ešte niečomu.

Boh je tu!

Všetko vidí!

Počuje!

A v príhodnom čase každý hriech,

či „vzburu“ T-R-E-S-T-Á.

Uverila im...

Modlila sa a bola presvedčená,

že Boh vypočul jej prosbu o dobrého manžela...

Prvý krát sa videli na strednej...

Praxoval tam ako budúci učiteľ...

Všimol si ju....

Rozmaznával a pripútaval k sebe...

Adoptívni rodičia si nemohli vysnívať lepšieho zaťa

A on?

Mal čo chcel....

... žienku poslúchajúcu na slovo...

.... dievčinu túžiacu po láske /ktorú nedostala/

... pracovitú gazdinú, ktorá /pri štyroch deťoch/ akosi nestíhala...

... vďačný terč, do ktorého mohol strieľať, keď si chcel dokázať svoju dôležitosť...

Nevedela sa brániť

... nepoznala svoju hodnotu,

... žila vo svojom srdci a túžila naplno žiť svoj dar materstva...

.... chcela za každú cenu uspokojiť iných, a pritom zabúdala na seba....

Deň, keď od nej odišiel manžel

ju úplne zmenil...

Bola na dne...

Plná otázok bez odpovedí?

.... vedela že ľudia uveria jej manželovi, a nie jej...

... že jej adoptívni rodičia sa tiež priklonia na jeho stranu...

... že tety na ulici, budú mať námet na román o neschopnej „krkavčej matke“

dovtedy kým im život neprihrá príbeh niekoho iného...

... Zúfala si....

... No aj tak ju niečo hnalo vpred...

Bola to láska...

Tie štyri „hladné a radostné krky“ k nej vystierali ruky

a volali ju tým najkrajším menom: „Mama.“

Nasledujúce mesiace

prechádzala po ulici so sklonenou hlavou...

... zapchávala si uši, pred komentátormi svojho života...

... modlila sa a prosila Boha, aby jej odpustil, aby sa zľutoval....

... a neprestávala.....

Deti rástli ako z vody....

Spolu s mamou sa za otca modlili...

a prosili, aby sa vrátil...

... Staršie spomínali mladším, že nie vždy bol skvelý...

... ale ich mama im často pripomínala, že je to ich OTEC, nech by robil čokoľvek, a že ak bude potrebovať pomoc, musia byť pripravené, podať mu pomocnú ruku.

Čas bežal....

... tety z dediny si „našli iné témy,“

... netušiac, že ich ľudské súdy narážajú na múry tehlových plotov na dome....

Pri stretnutí s Terezou mi behali po chrbte zimomriavky...

Je z nej odvážna mama štyroch (onedlho) dospelých detí....

Jej manžel sa odsťahoval ďaleko....

Už neučí....

Alkohol mu zatvoril brány školstva...

Ale tu „v diaľke“ ho čakajú „deti,“

ktoré sľúbili mame, že ak to bude myslieť „vážne“, podajú mu pomocnú ruku,

veď je to ich OTEC...

Žasnem nad božími cestami v živote ľudí...

Učia ma pokore....

A modlím sa.

Ježiš, ty si povedal: „Nesúďte a nebudete súdení....“ Daj nám milosť, aby sme stáli pri svojich bratoch a sestrách, nezávisle na tom, ako sa rozhodujú. Nedovoľ, aby sme súdili ich postoje podľa toho čo vidíme, alebo podľa toho, čo nám o nich povedali iní. Ale udeľ nám dar odvahy, aby sme im pomáhali konkrétnymi skutkami. Amen.

(Ps. Meno je vymyslené, príbeh skutočný)