Sú miesta, kde ľuďom mizne úsmev z tváre a v očiach sa skrýva strach, zmiešaný s nádejou. Aj tie sú pre ľudí, hoci tam neradi chodia. Nevedia, či sú iba ich prechodnými stanicami na ceste pozemského života, alebo konečnou, kedy musia vystúpiť a prejsť cez bránu večnosti.

Otváram dvere.

Na onkológii.

V duchu sa pýtam, či môjmu otcovi dala rakovina pokoj, alebo sa znova rozhodla ožiť v jeho tele.

Prepadá ma neistota. Akýsi strach. Bolesť, ale aj nádej, že každý deň má dosť svojho trápenia a že sú tu ľudia, ktorých pošle Boh, aby nám pomohli kráčať vpred.

Najmä vtedy ak......

Čakáme na odbery.

Vedľa mňa sedí asi tridsaťročný mladý muž. Usilovne mláti prstami do svojho dotykového mobilu. Hrá sa. V jeho tvári sa strieda sústredenosť a úsmev. Veď sa mu darí. Bez problémov prechádza level za levelom. Postupuje vyššie a vyššie. Teší sa zo svojho virtuálneho úspechu.

Na hlave mu chýbajú vlasy, zrejme sa o to postarala chemoterapia.

Aj kanyla, zavedená do žily pripomína jeho problémy.

Na chvíľu prestane hrať. Niekomu volá. „Predstav si, bez problémov som prešiel do šesťdesiateho štvrtého levelu. Vyhral som.“ Teší sa...

V tom sa otvoria dvere na ambulancii a sestrička vyhlási jeho meno.

Vstane.

Odloží úsmev, mobil strčí do vrecka...

A neistým krokom vstupuje dnu.

Začína sa nová hra, hra o život.

Hra, kde nie neexistuje virtuálny nepriateľ ale ani virtuálny víťaz.

Hra, ktorá je reálna....

Príliš reálna na to, aby v nej chýbal smútok, bolesť, depresie, či nádej... 

Hra, v ktorej o poslednom leveli rozhodne Boh.

Človek ju nemôže vypnúť a skryť do vrecka ako mobil...

Môže sa tváriť, že ju nehrá a ignoruje, no predsa jej levely bežia ďalej...

Odkladám pero, usmejem sa na otca a venujem mu zopár slov.

Odpovedá.

Už je dosť veľký na to, aby vedel, že „mobilové“ víťazstvá mu nepomôžu a ani ho nezachránia.

„Neboj sa, som s tebou,“ opakujem mu a on len ticho prikyvuje. Myslí na cestu, ktorou si prešiel.....

„Neboj sa, ja som s tebou,“ tieto slová sa ku mne často ozývajú z Božích úst: „Prevediem ťa cez každú tmu...“

Verím, že je to tak, aj keď to nie je vždy ľahké....

On je s nami...

A preto nemusíme mať strach z toho, čo nás čaká zajtra. Ani nemusíme snívať s otvorenými očami, že sa nám prihodí niečo krásne... Nemusíme utekať do „virtuálneho sveta budúcnosti.“

To dôležité je tu a teraz: BYŤ   S    TÝM,   KTORÝ ... JE .... VEDĽA .... MŇA.

Boh nás posiela, aby sme dnešný deň spravili radosť niekomu ďalšiemu....

Kto to bude?

Nechávam to na vás