Som drzá. Ukradla som jednu vetu, z korenšpondecie môjho známeho. Dúfam, že mi to odpustí. Ale od chvíle, čo som si ju prečítala, sa ako chvost za mnou vlečie prúd myšlienok. A keďže nie som mačka /som iba Macka/, tak sa ho túžim zbaviť. Verím že mi v tom písmenkovanie i vaše čítanie pomôže.

Človeka o ktorom píšem poznám už niekoľko rokov.

Skvelý kolega, rétor, čitateľ, milovník všetkého čo je krásne, teda aj Boha. Vyznávač kresťanských zásad. A vo verejnom /politickom – i – nepolitickom/ živote verný ohlasovateľ morálky.

Jednoducho človek, ktorý pomôže, ak môže. Vypočuje, povzbudí... Podelí sa....

Sám o sebe vie, že nie je dokonalý, a teší sa, že kráča po ceste života a chce sa stávať lepším....

Vie, že nemôže zahasiť smäd všetkých ľudí na planéte, no ani to pre neho nie je dôvod, aby kvapky vody a osvieženia, nepodával tým, ktorí ich potrebujú, aby nezomreli.

Občas si prečítam niečo z jeho vyjadrení, občas si vypočujem jeho slová....

Ešte nikdy mi nenapadlo smiať sa z nich a vysmievať.

Skôr žasnem nad jeho talentom potvrdzovať Kristove slová a dopĺňať ich príbehmi zo svetovej literatúry, či z histórie, poukazujúc na súčasné problémy.

Obdivujem jeho odvahu vystúpiť na miestach, kde si už dopredu mnohí zatvárajú oči a uši, lebo.... ide niečo hovoriť ten „katolík.“

Je pre mňa zázrakom, že v tak „pomätenej“ dobe, ešte stále vie rozoznať, čo je pravá a čo je ľavá strana. A bez kompromisov hovorí o ľudskej dôstojnosti, o poslaní muža, ženy, o rodine, či o úcte voči životu...

Jeho odmena za tieto slová, je viac menej jasná. Píšem o nej v nadpise: POSMEŠKY

Od koho?

Od ľudí, ktorí možno neprečítali ani jedno historické dielo.... a svetovú literatúru videli iba na základnej škole. (to neznamená, že nemôžu mať pred menom a za menom tituly)!

Od ľudí, ktorí súdia skôr, akoby použili rozum a zamysleli sa nad tým: Čo  nám to tu tento chlap chce povedať!

Od ľudí, pre ktorých sa viera a vzťah s Bohom stal iba akousi detskou kapitolou v knihe života. A ktorí zabúdajú, že tú kapitolu, ba celú knihu raz otvorí jej Autor a porovná svoj naplánovaný rukopis, s tým, čo písali „múdre vysokoškolsky vzdelané deti“ počas ich pozemských dní!

Od ľudí, ktorí zabudli žiť NORMÁLNE a rozhodli sa žiť MODERNE, lebo je to „in“ a vždy možno schváliť niečo, čo sa nám PÁČI a je NOVÉ....

Od ľudí.....

Pýtam sa, má to vôbec cenu?

Nebolo by jednoduchšie, aby tento „Vyznávač“ prestal pripomínať „REALITU“ a pridal sa k davu?

Možno hej. Jednoduchšie by to iste bolo. Ale zároveň by to bola ZRADA PRAVDY.

A každá Pravda bolí.

Ak ju človek hlása, tak sa musí stretnúť s posmechom. Pretože pravdivý dotyk prináša bolesť. A bolesť sa má premeniť na obetu.

Ak sa tak nestane, okamžite sa prediera na jazyk to staré známe: „Toto je blázon, čo nám to tu chce vykladať!“

No nech si kričí čo chce, kto chce. Nech odpovedá posmechom, pravdu nezničí...

ONA  OSTÁVA   a   ŽIJE   v    SRDCIACH.

Aj dnes sú medzi nami vyznavači, ktorí ju ohlasujú nezávisle na tom, či prší, alebo sneží.

Skôr, ako nad ich slovami mávneme rukou, spýtajme sa, či sa ich slová naozaj nemajú dotknúť našich sŕdc....

A modlime sa, aby sme mali odvahu nielen pravdu prijať, ale dovoliť jej, aby prenikla celé naše srdce.

Prosme aj o odvahu pre tých, ktorí hlásajú pravdu aj na miestach, kde sa nedostanú naše kroky...

Prosme o vytrvalosť v dobrom až do konca...

Tu končím svoj „drzý“ príspevok...

A ďakujem Bohu za autora „názvu môjho blogu.“

Keby som ho nepoznala osobne, môj život by bol oveľa chudobnejší....

Pán kolega, učíš ma, že za PRAVDU treba bojovať, aj keď odmena je jasná....