Poprosili ma, aby som zaniesla poštu do jeho izby. Vzala som niekoľko obálok a vykročila dlhou chodbou. Moje kroky sa ozývali za mnou v diaľke... „Musím sa čo sa od neho dostať čo najskôr. Nemienim pri ňom stráviť celý deň,“ hundrala som sama pre seba a otvorila dvere.

Na prvý pohľad útulná izba.

 Na stene kríž, z jednej strany obraz Panny Márie, z druhej akéhosi svätého. Pre odraz svetla z okna, som mu nevedela prísť na meno.

Oproti krížu sa v hojdacom kresle strácal starček. Začul moje kroky.

„Poď ďalej od tých dverí,“ vydal pokojný pokyn a pozrel sa do zrkadla pripevnenom na opierke kresla.

„To je vynález. Vidím ťa v speťáku,“ prihováral sa huncútsky.

Usmiala som sa, pomysliac si, že iste rád šoféroval a tak ešte aj teraz využíva zlepšováky automobilového priemyslu.

Vošla som. Podišla pod kríž. Prehodila niekoľko slov a odovzdala som mu poštu.

„Tam je stolička,“ ukázal pod okno. „Sadni si na chvíľu,“ rozosmial sa. „Teda nie na chvíľu, ale na stoličku,“ opravil sa a poklopal si po čele.

„Musím sa ponáhľať, ešte som sľúbila....“ Nasledoval neúspešný pokus o výhovorku.

„Chvíľu si pre bláznivého starca snáď nájdeš, či nie?“

Odzbrojil ma. Samota je krutá. A tak svoje ponáhľanie odložila.

Zapálil si fajku a pokojne si z nej bafkal. Premeriaval si ma svojimi záhadne modrými očami a mlčal.

Nebolo to nepríjemné mlčanie, skôr také, ktoré povie veľa aj bez slov...

„Čo ti o mne povedali?“ spýtal sa po chvíli. „Že som starý a uvravený! Že všetkým dávam rady do života? Že som deformovaný farár??? S kazateľským slovníkom? Že sa máš ponáhľať?“

Otázka na telo. O  farárovi som však počula prvý krát. Prekvapivo so mňa vyletelo: „Ste kňaz?“

Chytil sa. „Som. A čo? Myslíš, že som cennejší v Božích očiach ako ty, alebo hociktorá babka liečiaca sa na prvom poschodí?“

Zaboril do mňa svoj zvláštny pohľad.

„Neviem. Možno. Raz keď prídem tam hore, spýtam sa na to,“ mykla som ramenami.

„Poviem ti to aj teraz,“ bafkol si pokojne z fajky. „Nie som. Som iba akýsi boží pečatník.“

„ Boží pečatník?“

„Áno pečatník. To kňazstvo je moja pečať. Aj keby som sa močil tri dni v slanom mori, tak to so mňa nespadne,“ rozosmial sa. „Ale On,“ ukázal na kríž, „sa nepozerá tak na tú pečať, ale na to, do akej človečenskosti ju obaľujem.“

Zamračila som sa.

„Ach nechápeš,“ mávol rukou a vstúpil do krajiny spomienok.

„Ľudia sa na mňa celý život pozerali ako na kňaza. Pán farár toto, pán farár tamto... a niektorí, keby mohli, tak ma aj vymenia s nejakou sochou v kostole...“ Usmial sa.

„A ja som si hovoril: „Áno Jano, si kňaz! Musíš byť dokonalý, musíš sa modliť, musíš sa usmievať, musíš byť milosrdný, musíš.... veď máš svoje ovce, venuj sa im.“

Na chvíľu sa odmlčal...

„Aj som sa venoval...To moje povolanie kňaza bolo pre mňa niečo ako „boh“...Tešil som sa z lásky mojich farníkov, ale zabúdal som na tých, ktorí mi tú „priazeň,“ akosi neprejavovali. Nepotreboval som ich. A tváril som sa že nie sú, neexistujú.“

Ticho. Počúvala som bez dychu a pozerala som sa na jeho trasľavé ruky. Pozrel sa na kríž.

„Teraz už viem, že tí, pred ktorými som si zatváral oči, ma potrebovali viac ako tí čo bolí blízko. Bál som sa byť človekom, ale On už aj tak všetko vie...“ ukázal na Krista. „Pane ty vieš, že som sa bál... že som svoj strach zahalil do pýchy... bál som sa, že mojim chudobným nebudem rozumieť a hovoril som, že ty si mi dal vyššie poslanie.“

Keď odtrhol oči od steny, položil mi otázku. „Stretla si iba dobrých kňazov?“

Mykla som plecami a pokúsila som sa o chabú odpoveď: „Stretla som mnohých, a každý z nich bol iný...“

„Nemusíš to predo mnou hrať a ani nikoho zastávať,“ usmial sa a položil fajku. „Povedal som, kňazi sme všetci. Pečiatku na to máme. A nielen od biskupa, ale aj od Boha, ale okrem toho sme ľudia... A nimi sme boli skôr, ako sme sa stali tými kňazmi,“ pustil sa do filozofických úvah. „Vieš na čo som prišiel? Že každý kňaz musí byť najskôr ľudský. Musí sa chcieť zamilovať do svojho človečenstva, až potom si môže naozaj obliecť šaty hodné Božej služby. Aj keď je ako človek slabý a hriešny... nikdy nesmie prestať bojovať o svoje srdce a vo svojom srdci...  Môžu sa mu prihodiť rôzne veci. Zažije sklamania, zaľúbi sa, bude sa hnevať, bude bezmocný... ale Nikdy si nesmie  obliecť pancier kňazstva a istotu, že je....“

Nedopovedal. Do izby vstúpila ošetrovateľka. „Máte návštevu?“

„No takú z donútenia,“ mrkol na mňa. Cítila som, ako sa červenám.

 „Ale ľudskú,“ dodal s úsmevom.

„Špásujete ako vždy... A čo speťák?“ usmiala sa a obrátila sa ku mne. „Museli sme mu to zrkadlo namontovať na kreslo, aby videl, kto prichádza.“

„Funguje. Ďakujem,“ poďakoval kňaz. Ošetrovateľka položila na stôl lieky, zapriala nám príjemný rozhovor a zmizla.

„Pamätaj si! Zdvihol prst! Najskôr musíš byť ľudská, aby si mohol byť aj Božia... a zakazujem ti modliť sa za svätých kňazov!

Ale prosím ťa, modli sa za to, aby sme v sebe objavili tajomstvo ľudskosti. Lebo ona nám pomáha viac rozumieť našim ovečkám a hlavne hľadať ich. Modli sa za nás, za hriešnych ľudí, aby sme objavili a pokorne si priznali svoju slabosť! A aby sme v nej nežili, ale vždy v nej bojovali o Ježiša.“

Prikývla som.

 „A na nič sa nehraj. Buď úprimná, ak si smutná smúť. Ak plačeš, tak plač, len všetko daj tu Tomuto,“ zamieril prstom na kríž. Pozrela som na Ježiša a bolo mi to jasné....

Hlásanie Boha bez obyčajných ľudských skutkov je iba ozvenou, čo vychádza z buchnutia o plechový prázdny hrniec.

V poslednom čase som premýšľala nad tým, ako sa Boh pozerá na nás – na ľudí...

Čítala som o tom, pýtala som sa, modlila sa....

Zažívala stretnutia na vlastnej koži...

Pomenúvala som pocity....

Hľadala odpovede...

Dnes som nechcela hľadať odpoveď. A predsa mi ju Boh prichystal...

Na mieste pre mňa nečakanom a tak vzácnom...

A pozval ma, aby som sa modlila za kňazov a prosila pre nich dar ľudskosti, jemnosti srdca, ochoty vstúpiť medzi chudobných, „prejsť v ich topánkach“ aspoň kúsok cesty, vstúpiť na cestu slabosti... lebo iba tá nás privádza k pokornému prijatiu darov, aj toho, ktoré voláme kňazstvo.

Pridáte sa ku mne?