Ach tie deti... Dnes som si spomenula na dve z nich. Na trojročného Števka a na jeho o rok staršiu sestričku Denisu. Dali mi lekciu do života. Hoci nepoznajú evanjelium, pripomenuli mi to Ježišovo: „Čo človek zaseje, to bude aj žať...“ Pozývam vás na koberec, do ich detskej izby.
Sedím v tureckom sede Okolo mňa pobehuje trojročné chlapča. „Postavíme mrakodrap s lega. Taký aký sme spravili s ockom,“ vyhlási a zamieri prstom na umelecké dielo.
„Ok,“ súhlasím a pustíme sa do toho. No nech sa snažím ako viem na „ockovo – veľdielo“ nemám. Ba čo horšie, podarilo sa nám pri prevoze lego kociek narušiť aj statiku ockovho výtvoru.
„Nevadí,“ upokojuje ma Števko. „Keď sa ocko vráti, on to opraví. Vieš, on je šikovný a má ma rád.“ Prikyvujem. Je skvelé, že to malé stvorenie verí svojmu otcovi. Je 100% presvedčený, že ocko to bez šomrania opraví...
„Aj ja sa chcem s vami hrať,“hlási štvorročná Denisa, ktorá práve domaľovala akýsi obrázok a hneď sa zapojí do debaty. „Nó, náš ocko sa o nás stará a ochraňuje nás. Keby sme ho nemali, bolo by nám zle.“
„Mňa naučil bicyklovať,“chváli sa Števko.
„Aj chodiť ťa naučil, ale nepamätáš si to,“dodáva sestra.
„A ešte ma naučil aj šrobovať a naučí ma, ako si mám zarobiť peniaze, aby som nebol hladný, keď vyrastiem.“
„Náš ocko je iba náš,“vyhlási sebavedome dievčatko akoby tým chcelo povedať: „Môžeš nám ho pokojne závidieť. Je proste jednička.“
Usmiala som sa. Možno trocha smutnejšie. Števko to zbadal. Zaparkoval auto a sadol si oproti mňa.„A čo tvoj ocko?“
Mykla som plecami...
Objavil sa mi pred očami invalidný vozík...
polovica ochrnutého tela...
Utrpenie... hádky...
Výkriky bezmocnosti a vnútorné vzbury.
„Buď ticho!“zahriakla ho Denisa. „Veď vieš, že jej ocko nemôže chodiť.“
„A ani ťa neochraňuje?“Hodil na mňa zhrozený pohľad.
„Nie,“priznávam. „Raz keď vyrastiete, tak....“ obzrela som sa okolo seba a vzala som kartu – Čierneho Petra
„Tak čo?“
„Tak budete mať viac síl, ako váš ocko. A príde deň kedy dobrý Boh obráti váš život, akoby kartu.“
„A potom čo?“
„No už váš ocko o vás nebude môcť postarať. Nebude vládať. Ale keď si spomeniete na to, čo všetko vás naučil a aké skvelé mrakodrapy z lega s vami robil a začnete sa starať vy o neho. Budete mu pomáhať, lebo viete, že vás ľúbi...“
„Ak bude mať vozík, ako ten tvoj, budeme ho učiť aj chodiť?“
Prikývla som.
„A myslíš, že sa nám to podarí?“
„Neviem. Možno...“
„Lebo tebe sa to nedarí, však?“posadil sa mi na kolená Števko.
„Nie. Ale nie je až tak dôležité, aby môj ocko vedel znova chodiť,“skúšam nesklamať detské oči.
„A čo je dôležité?“ Vyvalí na mňa okále Denisa.
„Aby vedel, že aj keď sa nemôže o mňa postarať, tak je tu niekto, kto ho má rád.“
„Keď bude môj ocko starý, už nebude musieť stavať legové mrakodrapy.“vyhlásil vážne malý. „Budem ich stavať sám. A to len preto, aby sa on tešil, tak ako sa teším ja.... A keď nebude chodiť, aj tak ho budem mať rád. Tak ako ty, lebo ty si dobrá...“
Uff, ťažká to debata....
Našťastie prišiel jej koniec. Vo dverách sa objavila starká a vymenila ma v detskej „službe.“
Čierny Peter skončil v mojom vrecku. Vytiahla som ho až večer. A vtedy som do svojich počítačových poznámok, pridala niekoľko viet:
Karta je obrátená. Boh vidí jej cenu. Čierny Peter, alebo Eso? Sedma? Či dolník?
Nezáleží na jej tvare, ani čísle... Záleží na úmysle s akou je karta položená na kopu.
Boh ju vytiahol pri mojom narodení.
A môj otec ju vracal do hry s láskou...
chránil ma,
pomáhal mi,
dovolil, aby som v ňom objavila milujúceho človeka...
Pomáhal mi...
a zachránil moju prvú diplomovku....
Čo zasadil, to klíčilo, rástlo...
Ale...
V jeden deň Boh kartu obrátil...
Je rad na mne... Vrátiť to, čo mi bolo dané...
Mocnému otcovi – strácajúcemu svoju moc...
Milujúcemu otcovi– ktorý lásku prejavuje frflaním a krikom
Silnému otcovi – ponárajúcemu sa do zúfalstva, keď nemôže zdvihnúť svoju ruku....
Chodiacemu otcovi– ktorý svoje nohy vymenil za invalidný vozík...
Som na ťahu...
... viem, že mám teraz vrátiť aspoň kúsok lásky, ktorá mi bola daná.
... musím to urobiť sama
... bez pomoci iných
... bez výčitiek, ak sa mi „blízki priatelia obrátia chrbtom“ (Jóbov chlieb je vždy po ruke)
... s dôverou, že každý deň v sebe skrýva nejaké prekvapenie... často i pomoc neznámych
... s túžbou priniesť svetlo, do tmy a chvíľ bezútešnosti...
... zaniesť úrodu, ktorú zasadil otec a polieval ju otcovskou láskou...
Podarí sa mi to?
Nie je to jednoduché. Kríž bez klincov nemá cenu...
No cennejšie je niečo iné...
To Ježišovo: „Čo človek zaseje, to bude aj žať...“
Keby na to mysleli všetci otcovia a mamy, ktoré svoje deti odbijú obyčajnou vetou: „Daj mi pokoj, teraz nemám na teba čas!“
Bože daj nám zdravé rodiny! A nauč nás vytrvalosti vo vzájomnej láske až do konca.
