Vrátila som sa z ciest. Z tých zľadovatených, mokrých, i polosuchých.... Unavená a predsa akási nesvoja. Od rána sa mi v mysli vynáral dnešný dátum... Lovila som v pamäti nejaký záchytný bod, ale nenašla som ho. Nenašla som ani nikoho, kto by v dnešný deň mal narodeniny, či meniny. A dokonca ani to, že dnešný deň je vyhlásený ako deň bez mobilu, internetu či počítača mi vôbec netrhalo žily... Bolo to niečo iné.... Lenže čo?

Len čo som otvorila dvere na dome, čakalo ma prekvapenie.

Mamina, ktorá ma privítala: „Poď, ideme to osláviť.“

Zamrazilo ma. Pozrela som sa na ňu. V očiach mala slzy.

„Čo ideme osláviť?“ spýtala som sa s hlavou vnorenou hlboko do ramien...

„Dnes je tomu 42 rokov, čo sme s ocom manželia,“ oznámila a na tvári sa jej zjavili vrásky.

„Jasné, ja som vedela,“ snažila som sa nedať na sebe poznať, že som na to no akosi...  no jednoducho zabudla. Mrkla som do tašky a vydýchla som si. Našla som tam presne to, čo potrebujem. Dvoch malých anjelov.

V kuchyni rozvoniavala káva s koláčom. A na stole? Nuž pristáli tam tí dvaja „okrídlení nezbedníci“.

A ja som zo seba vysúkala niekoľko slov o tom, že ak si aj anjeli navzájom porania alebo polámu krídla, neznamená to, že sa majú rozlúčiť. Anjeli musia ostať vždy spolu a za každých okolností. Lebo tak to chcel Boh.

Chvíľu sme si v tichu miešali cukor v káve. Mamina a ja pravou rukou, ocko ľavou. My dve sme sedeli na rohovej lavici, on na invalidnom vozíku.

„Pamätáš?“ otvorila bránu spomienkam mama....

Tým veselým ale aj tým smutným.

Aj takým, po ktorých ostala bolesť z polámaných, či zranených krídel. Tie situácie si pamätajú iba v obrysoch, no bolesť ešte ostala...  

Priznávali sa... a delili s tajomstvami minulosti. Hovorili o tom, ako bolo niekedy ťažké dohodnúť sa, letieť tým istým smerom, upraviť pravidlá...

Ale aj o tom, čo bolo krásne... o chvíľach prekvapení, ktoré neboli veľké, no boli pohladením a dôkazom, že ešte vždy pozerajú jeden na druhého a nie jeden „za“ druhého.

Nechala som svoje uši, aby nasávali životné múdrosti. Zdalo sa mi, že som tam medzi nich spadla z neba...  Nevybrala som  si ich. Nehovorila som Bohu, že chcem takého otca, alebo takú mamu... Jednoducho som ich dostala.

Nezabudli povedať pár slov o tom, ako veľmi ma čakali....  a ako to bolo, keď sa dozvedeli, že som „už“ na ceste...

V jednej chvíli sa každý pozrel na seba. Na svoje kríže, bolesti, strachy... na zvráskavené dlane, ktoré sa doteraz neprestali biť zo životom.

V myšlienkach si prebehol kus cesty, tej, ktorá sa dnes prehupla do štyridsiateho tretieho roku ich spoločného života....

A nech sa na nej udialo čokoľvek, obaja vedia, že to tak malo byť. A nie inak... A obaja  sa v duchu rozhodli, že budú stáť pri sebe až do konca.......

Pozrela som sa na anjelov. Tiež stáli vedľa seba...

S úsmevom na tvári...

Aj ja som sa usmiala. Došlo mi, aká som pred Bohom malá a že moje slová sú iba písmenami, z ktorých si on môže poskladať slová vďaky za mojich rodičov. No nielen za nich, ale za to, že v ich životoch zvíťazila vernosť a že neboli takí zbabelí, aby otvorili dvere s nápisom: „Útek je vždy po ruke...“

Večer sme pozerali televízne noviny. Na obrazovke sa objavili dvaja muži, ktorí sa držali za ruky a vyznávali si lásku. Potom jeden z nich, tváriac sa ako zúfalec, prehovoril priamo do kamery:: „Porušujú sa naše práva na lásku. Chceme sa vziať. Milujeme sa. Sme predsa ľudia a je jedno či ja budem mať vzťah s Janom alebo  s Alžbetou.“

V tom sa objavila redaktorka, ktorá prízvukovala, že porušovanie ľudských práv je trestné. A že sú krajiny, ktoré už uzákonili homosexuálne partnerstvá, aby zabránili porušovaniu týchto práv a diskriminácii ľudí.

A táto istá pesnička ale v iných odtieňoch sa zaspievala ešte niekoľko krát... „Veď ak sa majú radi, prečo by si nemohli založiť rodinu... a vychovávať deti?“

Pozrela som sa okolo seba. Mamina a ocino oddychovali...

Striaslo ma, keď som si predstavila že by ma vychovali dve ženy, alebo dvaja muži..., hoci nevylučujem to, že by to robili podľa svojho najlepšieho presvedčenia.

Keď som kauzu o homosexuálnych partnerstvách počula už tretí krát, pretože ju vysielali na rôznych programoch v rôznych časoch, bolo mi jasné, v čom je nebezpečenstvo: Stokrát opakovaná lož sa stane nakoniec pravdou.

Možno ani nezbadáme,  že to čo je „pre zdravý rast detí nenormálne“ sa o niekoľko rokov stane priam dobrým, krásnym a jediným správnym.

Možno nás média (a neskôr aj my sami seba) začnú presviedčať, že je výhodou, ak žijú spolu ľudia rovnakého pohlavia, lebo sa menej hádajú a žijú vyrovnanejším citovým životom. Možno.....

A tak prosím Toho hore a na krídlach anjelov mu posielam svoje slová:

„Bože, ďakujem ti za mojich rodičov. Za rodiny, kde nechýba ruka otca a mamy. I za tie rodiny, ktoré jednu z týchto rúk stratili. Prosím ťa požehnaj ich.

Dnes ťa však prosím za celý svet, aby neuveril klamstvám. Voveď ho do svojej pravdy.

Požehnaj aj tých, ktorí v sebe cítia, že sú „inak orientovaní“ a daj zmysel ich životu. Verím, že si do nich vložil veľa krásy, pravdy a lásky. Aj s ich životom máš úžasný plán lásky. Prosím ťa, daj sa im poznať.

Pane objím týchto ľudí a daj im odvahu, aby nevykrikovali pred kamerami, ale aby viac kričali pred tebou.

Prosím, voveď nás do tvojej pravdy. Amen.“

Ešte raz  som sa pozrela na zamračené tváre sledujúce to televízne divadlo... a znova sa mi „rozjasnilo“...

Nech mi ktokoľvek bude hoci aj do nekonečna opakovať, že dve ženy, alebo dvaja muži môžu vytvoriť zdravú rodinu, neuverím mu...

Prečo?

Lebo viem, čo to znamená mať mamu a otca.