Občas sa to stáva. Hoci nie často, ale predsa. Tak dva krát do roka. Čo? Presne toľko krát príde na návštevu „ujo Tono“, ako ho volajú dvojičky. Nie, nie je to obyčajný ujo, babka mu hovorí pán farár a mamina s ocinom ho volajú po mene. Je to kňaz, ale dvojičkám to nevadí. Je im všetko jasné. „Ujo Tono“ je ich a nikto im ho nevezme.
„Ahoj,“ ozvalo sa v jedno popoludnie v telefóne. „Už je tu. Vieš, ten ujo Tono. A babka je stále chorá, tak povedal, že u nás doma bude mať omšu. Dúfam, že chceš prísť,“ štebotal do mobilu Dominik.
„Ujo Tono? Kto je to?“ vyzvedala som, pretože na tému o nejakom takom ujovi sme ešte nestihli diskutovať.
„Jáj, ty nevieš. On je farár. Mama s ním chodila, ale nie tak naozaj. Iba do školy. Je srandovný, bude sa ti ľúbiť. Musíš ho vidieť, tak si švihni. Čau.“ povedal Domčo a skončil hovor.
Nuž keď musím, tak musím.
O pol hodinu som už kráčala po schodoch. „Poď rýchlo,“ ťahal ma Dominik, keď otvoril dvere. „Žehlíme,“ oznámil mi a zmizol v predsieni.
„Čo žehlíš?“ spýtala som sa a utekala som za ním.
„Ja nič. Ale ujo Tono! Povedal, že Ježiš nemôže prísť na pokrčený obrus.“
Vošli sme do izby. Ujo Tono šermoval so žehličkou v ruke a na svojich ramenách držal „asistentku Dominiku.“
„Pozri sa tam, ešte ten kúsok je pokrčený!“ Rozhadzovala rukami a snažila sa jeho hlavu otočiť tým správnym smerom.
„Zoznámte sa,“ povedal vážne Domino. „To je náš ujo farár Tono,“ ukázal naňho prstom a potom zasa na mňa. „A toto je Damiána, ona je tiež naša, ale dnes ti ju požičiame, ak chceš, lebo ty si vzácna návšteva.“
Domina cítila potrebu dovysvetľovať povedané: „Vieš, ona už nie je taká vzácna ako ty, lebo býva blízko nás. Ale to nevadí. Dôležité je, že je naša.“
Podali sme si ruky a bolo nám všetko jasné. Stali sme sa dobrovoľnými zajatcami dvojičiek.
Netrvalo dlho a plachta bola pripravená. Ešte krížik, srdiečkové sviečky a omša sa mohla začať.
Dominik a Dominika miništrovali a spievali – ako sa hovorí „o dušu.“ My dospeláci sme sa snažili, aby sme ich príliš „nevyrušovali.“
Prišiel čas záverečného požehnania a ujo Tono sa chystal dať za svätou omšou slávnostnú bodku.
„ Chcem, aby Boh na vás vylial požehnanie,“ povedal s úsmevom a pozrel sa na nás. „A preto požehnám každého z vás osobne.“
Najskôr pristúpil k babičke a položil jej ruky na hlavu, potom k nám ostatným a nakoniec k „miništrantom“
Keď položil ruky na Dominikovu hlavu, ten si okamžite prikryl uši dlaňami.
„Čo je?“ zašepkal ujo Tono. No drobec iba pokrútil hlavou a dal znak, aby pokračoval. To isté spravila aj Dominika.
Babka neveriacky krútila hlavou a znova bojovala s pocitom hanby, že sa jej vnúčatá nevedia slušne správať ani na omši.... Rodičia si tiež vzdychli... ale nepovedali ani slovo.
Konečne prišla bodka a my sme akože „odchádzali v mene Božom.“ Píšem „akože“, lebo všetci sme ostali.
„Ach tie naše deti,“ ospravedlňovala sa mama, keď pripravovala kávu, „ oni sú niekedy také nevyspytateľné.“
„Náhodou, my sme spytateľné,“ prišla odpoveď s pod stola, „len sa nás nikto nepýta,“ zašomrala Dominika a celá šťastná vykúzlila s pod lavice perleťovú guľôčku.
„Tak ja sa pýtam?“ pridala som sa s úsmevom. „Prečo ste si zapchávali uši?“
Obaja miništranti, lebo medzi tým, stihol dobehnúť aj Domino sa na seba pozreli. „My?“
„Áno, vy!“ dodala zvučným hlasom babička.
Dominika sa vyšplhala na voľnú stoličku a pozrela sa na ňu. „Ale babi, ty si asi staromódna. Ty tomu nerozumieš,“ a mávla dospelácky rukou.
„My sme si totiž nezapchávali uši,“ dodal vážne Domino. „Ale keď ujo Tono povedal, že ide na nás liať požehnanie, tak sme si ich museli chytiť, aby nám z hlavy nevytieklo a nerozlialo sa po koberci.“
„A on dobre žehná,“ pridala sa znova Domina. „Lebo nás má rád. A neboj sa, babi, aj teba dobre požehnal. To nevadí, že si staromódna a že nám nerozumieš... Však si ju dobre požehnal?“ Oba páry detských očí sa zahľadeli na kňaza.
Ten ani nedýchal. „Prepáč, že som si zapchal uši,“ podišiel k nemu Domino, „ale bál som sa, že ak mi ešte viac stlačíš hlavu, tak by to požehnanie z nej mohlo naozaj vytiecť. A ja by som potom nebol požehnaný.“ Ujo Tono sa usmial a pohladil malého požehnaného miništranta po vlasoch.
„Tak teraz si požehnal aj ty mňa,“ povedal pokojne. „Na budúce, ak mi niekto bude žehnať, si tiež zapchám uši, aby mi požehnanie neutieklo z hlavy.“
„Ak si ich dobre zapcháš, určite ti tam ostane,“ súhlasne dodávala Dominika.
O chvíľu sme sa presťahovali do detskej izby. Domino zasväcoval uja Tona do tajomstiev svojej autodráhy a ja som s princeznou sedela za stolom a navliekali sme korálky.
„Keď niekomu žehnáš, tak sa máš o neho starať, že?“ spýtal sa akoby mimochodom Dominik.
„Áno,“ prikývol ujo Tono.
V tej chvíli obe deti zamierili k dverám. „Tak počkajte!“ Zašomrali a skôr akoby sme narátali do desať, opäť stáli pred nami. „Damiána nám dáva krížiky požehnania a ty nás žehnáš pri omši. A aj my vám chceme žehnať. Tak sa musíme o vás aj postarať.“ V rukách mali tanieriky a na nich zákusky. „Dajte si, aby ste nám neumreli od hladu, chúďatká naše.“
A veru sme si dali. Okrem lekcie z požehnania aj koláč...
Zasa som sa niečo nové naučila.
Naučila som sa, že na to pravé požehnanie sa nezabúda....
A je dovolené si pri ňom zapchať aj uši, aby nevytieklo, či neutieklo....
Sú dva druhy požehnania... to prvé sa stráca v slovách.... a to druhé má „náboj skutku.“
Je na nás, ktoré si vyberieme....
No požehnanie s nábojom skutku sa nám len tak z hlavy a zo srdca nevyparí.... A o to ide.
A tak vám žehnám.... aj týmto blogom... a verím, že moje požehnanie pošlete ďalej...
A nebojte sa zakrývať si uši... Ak vás uvidia pri tom dvojičky, určite od nich dostanete pochvalu.
Tak požehnaný deň.
