Niekoľko slov... a malý dôvod na oslavu .... nie moju, ale Toho, ktorý prehovoril k Jonášovi, čo sa ukryl do srdca každého z nás.
Milí moji,
Každý, čo sa narodí musí raz odísť...
Na svojej ceste však píše príbeh...
Niekto ho ukrýva,
a spomínajú naň len blízki...
Starí rodičia myslia na život svojich vnúčat,
a deti spomínajú na život svojich mám a otcov...
A pritom jemný vánok spomienok ho spolu s časom,
prikryjú udalosťami, a novou hŕbou piesku...
Aj na cintoríne ostáva prázdno.
Iba kamene, ktoré čas pokropí machom....
No o inom som chcela...
o ľuďoch, čo žijú v nás...
Jonášovia
zo začiatku spravodliví
potom plní hnevu a rezignácie....
a napokon aspoň na chvíľu rozlepia oči,
vypľutí z útrob veľryby,
splniaci svoje poslanie....
O Jonášovi
sa písalo už dávno
a píše sa aj dnes...
Jeho príbeh je blízko toho nášho...
A tak vás pozývam na stretnutie s ním....
Vraj bude slávnostné...
A slávnosť
je
stretnutie.
Stretnutie ľudí....
ktorých nosíte vo svojom srdci,
s ktorými ste prehodili slovo...
ľudí,
ktorí rovnako ako ja,
bojujú v tábore Boha vlastných predstáv,
proti Bohu lásky....
Teším sa na stretnutie s vami....
