„Odhodil, neodhodil, zabudol, nezabudol, má ma rád, nemá ma rád...“ Poznáte to...Malý kvietok a deti (niekedy i tie dospelé) trhajúce jeho lupienky, aby sa presvedčili o tom, čo chcú počuť nahlas. A najviac túžia po slovách: „Má má rád...“ Ale ľúbi ma aj napriek.... ???

Stalo sa to pred niekoľkými týždňami. V  piatok ráno zazvonil telefón. Domino, ho vydrankal od babky.

„Musíš prísť,“ prikazoval, „Lebo u nás je jarmok. A babka ešte stále nechodí, tá noha ju bolí. Mamina s tatinom sú v robote a my nestihneme stánky.“ Vysvetľoval.

„Aspoň na chvíľu,“ pridávala sa k nemu Dominika... „aspoň urobíš dobrý skutok a prinesieš babke Ježiška...,“ pokračovali v presviedčaní...

Priznávam. Neodolala som. Presvedčili ma.

Ešte pred tým, ako Ježiš poputoval do babkinho srdiečka, musel si obzrieť poriadok v detskej izbe, nakuknúť do špajze a aj do kúpeľne, aby videl vyleštenú vaňu.

„A tamto si Ježiš nevšímaj, v tom vreci sú pokazené hračky. Dáme ich do kontajnera. Už ich nepotrebujeme,“ mávol rukou Dominik, keď sme prechádzali cez chodbu.

Nezabudli sme na „pitný režim“ a vyštartovali sme na jarmok.

„To máme našetrené euráčiky,“ vysvetľovali a šermovali peňaženkami. „A pretože sú naše, môžeme ich minúť na čo chceme.“

Prikývla som. „Ale odporúčala by som vám, aby ste si kúpili niečo múdre...a nie nejakú hlúposť.“ Dodala som potichu. Chvíľu sme ešte rozprávali a vkĺzli sme pomedzi stánky.

„Ja by som chcel tamto auto,“ ukazoval Dominik prstom na malý angličák.

„To nie je múdre,“ napomínala ho sestra, zrejme si ešte stále pamätajúca moju radu.„Presne také si tu kúpil aj minulý rok a hneď sa ti pokazilo. Včera si ho zahodil do vreca. Pôjde do kontajnera...“

„Ja viem, ale keď ono už nefunguje,“ bránil sa Dominik, „A tamto je nové. A páči sa mi.“

„Ale tamto vo vreci je také isté. A ty si ho zahodil! Múdre by bolo, keby si ho radšej skúsil opraviť!“ Trvala na svojom Dominika. „A vieš že aj ocko povedal: Máme dať preč iba to, s čím si ani on ako dobrý opravár nevie dať rady.“

Domino sa zamyslel. Bola to pravda. Nepoprosil ocina o pomoc.

„Budú stánky aj zajtra?“ spýtal sa.

„Budú,“ prikývla som.

„Fajn, ak ho ocko neopraví, tak si pôjdem kúpiť nový...“ Uzavrel celú „automobilovú aféru“ a statočne sa predieral pomedzi ľudí....

Prešli sme popri všetkých stánkoch, ale nič „múdre“ sme v nich nenašli. Hoci nápadov bolo niekoľko... No tie sestrine znegoval brat, a naopak... Tak sme skončili s cukrovou vatou v rukách.

„Zastavíme sa pomodliť aj pri kríži?“ pýtala sa Dominika

„Jasné,“ zahlásil Domino a hneď vyštartoval.

Pred nami sa objavil Ježiš na veľkom drevenom kríži a po jeho pravici i ľavici viseli dvaja zločinci. Chvíľu sme na nich pozerali.

„Pozri, boli pokazení ako moje auto,“ potiahol ma za rukáv Domino.

„Nehovorí sa pokazení, ale skazení!“ napomenula ho sestra.

„Nie, skazený môže byť kompót!“ nedal sa brat „Žééé?“ obrátil sa na mňa.

„Neviem,“ povedala som, pretože ani ja som nemala jasno v tom, čo je kedy „pokazené“ a čo „skazené“...  „Dôležité je to, čo Ježiš spravil aj pre zločincov...“

Stíchli. „Už to mám!“ vykríkol Domino. „Oni boli tiež pokazení, ako moje auto a on jedného z nich opravil!“

„Jasné, a povedal mu, že keď je akože opravený, teda uzdravený a keď mu je ľúto všetkého, čo zlé porobil, tak môže ísť s ním do neba...“ brnkla na rovnakú strunu Dominika....

„Tak ja sa asi vyučím za opravára. To je dobré remeslo,“ prebleslo Dominikovi hlavou.

Zrazu sme videli, ako sa ku nám blíži pán v otrhaných šatách, s igelitkou v ruke. Bezdomovec. „Aj on je skazeno – pokazený,“ zašeptala Dominika, lebo nechcela použiť to nesprávne slovo...

„Hm...“ mykla som plecami.

„Možno sa pokazil, keď veľa pil. Alebo hral automaty. Alebo mu povedali, že nemajú pre neho prácu...“ vysvetľoval mi tichým hlasom Dominik a snažil sa skryť svoju peňaženku ešte hlbšie do vrecka.

„A myslíte si, že je šťastný?“ položila som otázku.

Detské oči sa zaborili do postavy muža. Potom sa pozreli na seba a obaja pokrútili hlavou. „Nie.“

„Ja si myslím, že nemá silu byť dobrým. Možno mu všetci hovoria, že ich sklamal, že mu nemôžu veriť, že nechcú byť jeho kamarátmi...“ hundrala som si sama pre seba. „Možno keby počul že ho má niekto rád... pomaly by ...“

Nestihla som dokončiť svoj monológ.

Pán bezdomovec mi už fučal za chrbtom.

„Dobrý deň ujo,“ pozdravili, čo staršieho pána priviedlo do rozpakov.

„Dobrý...“ zamumlal. A postavil sa vedľa nás.

„Nebude vám vadiť, ak poviem niečo Ježišovi nahlas?“ obrátila sa k nemu Dominika.

„Nie,“ zamumlal a pozeral sa na dievčatko.

Kľaklo si a spustilo: „Pane Ježišu, ty si najlepší opravár. Prosím ťa, oprav všetky srdiečka. Aj moje, aj Dominove, aj Damiánine aj to...“ odmlčala sa...“ čo nosí v sebe pán bezdomovec a povedz mu, že ho máš rád. Amen.“ Rýchle sa prežehnala a vyskočila na rovné nohy.

Pán bezdomovec z nej nespúšťal oči.

„Ujo, pozrite. Toto je zločinec. Urobil toho veľa zlého,“ osmelil sa na boj aj Dominik, „ale Ježiš ho mal stále rád. A aj ho zobral do neba. Povedal mu to.“ vysvetľoval mu a rukou mieril na zločinca na kríži.

„Aj vám chce opraviť srdiečko. Aj vás má rád,“ pokračovala Dominika.

V tvári starého muža sa objavila bolesť a smútok. „Ale to sú rozprávky,“ zamrmlal. „Boh na mňa už zabudol. A láska? Mňa nikto nemá rád...“ V očiach sa mu  zaleskli slzy. Veď práve títo dvaja nezbedníci mohli byť jeho vnúčatkami.

„To nie je pravda!“ zaprotestoval Dominik. „Ja vás mám rád.“

„Aj ja, a aj ona,“ mierila na mňa prstom Dominika.

„Pán bezdomovec, počkajte,“ povedal Domino a schmatol svoju sestru za ruku. V zápätí sa vydali pomedzi stánky.

„Kam letíte?“ zavolala som za nich.

„Stráž ho. My sme hneď späť,“ zavolal hlas malého bojovníka a obe deti zmizli v dave.

Muž sa rozplakal. Pomedzi slzy sa delil so svojimi slovami, ktoré často adresoval Bohu..., lebo iba On mu ostal... No neustále ho podopiera aj pocit, že na neho zabudol. A že už sa nič v jeho živote nemôže zmeniť...

Ešte neskončil, keď sme videli, ako dvaja drobci uháňajú k nám s veľkým koláčom a perníkovým srdcom.

„Tak a sme tu,“ dychčal Dominik. „Pán bezdomovec, pozývame vás na hostinu.“ A podal mu polovicu koláčiska.

„A toto tu... zjedzte, keď vám bude smutno,“ dodala Dominika a podala mu perníkové srdce s nápisom „Z lásky.“

Jedli sme ticho. Pod krížom. A ja som mala neskutočný pocit, že Boh opravuje nielen srdce pána bezdomovca, ale aj to moje....

„Musím ísť a ďakujem,“ rozlúčil sa s nami, keď dojedol... „Netušil som, že sa mi ešte niečo také môže stať...“ povedal a pustil sa rýchlym krokom na ulicu.

„Boh ťa počul,“ usmial sa na Dominiku brat.

„Aj ja si myslím,“ povedala vážne. „Ale máme skoro prázdne peňaženky,“ vytiahla tú svoju.

„Nevadí, minuli sme eurá na dobrú vec,“ dodal Domino.

„Ty si už zabudol na auto? Čo ak sa nebude dať opraviť?“ pripomínala sestra.

„Nezabudol. Ocko ho opraví... Tak ako Ježiš opravil srdce tohto zločinca...“

Oboch som objala... Cestou domov som premýšľala, čo všetko som ja zahodila do vreca, bez toho, aby som sa to pokúsila opraviť.... Koľko rukopisov, vzťahov, pokazených stretnutí, hádok..., koľko chvíľ keď som si povedala, že kráčať s tými druhými nemá zmysel.... Koľko vzdaných bojov s hriechom... Koľko....

No dnes sa teším a chcem vám povedať, že ....

„... je dobre, keď máme Boha, ktorý nikoho nezahadzuje do kontajnera, ale napravuje, či opravuje naše srdcia až do posledných sekúnd nášho života na zemi.... a že jedno je isté, či si to myslíme, alebo nie, či to cítime, alebo nie: Ten náš Boh nás má rád takých akí sme.“