... večne nespokojné "ľudské stvorenia." Nadávame na vládu, na cirkev, na najbližších... Nežehnáme, ale preklíname... Sme to my.... A aj nám chce niečo povedať on - môj kámoš... a verím, že aj váš. Prorok Jeremiáš
"Načo pozeráš tie správy, keď ťa tak rozčulujú?" pýta sa mama otca, ktorý zatína päste a častuje "ludí na obrazovke" občas i zvieracími menami.
Je bezmocný, nahnevaný a vo vnútri cíti neistotu z budúcnosti. A myslím, že nie iba on. Ale my všetci
Občas sa pýtam, kto to sedí v našom vnútri? Kto nás oberá o pokoj, o istotu, o radosť z prítomnosti i budúcnosti?
Čo je žriedlom vnútornej bolesti človeka, nútiacim ho ukazovať ukazovák a tlmočiť okoliu, že iní sú horší ako on. A že práve oni môžu za jeho nešťastie?
V myšlienkach sa zatúlam k Jeremiášovi. Do Jeruzalema. A spolu s ním si v duchu sadnem k mestskej bráne. Obaja hladíme a vidíme všetku neprávosť, ktorá sa deje. Porušovanie zmlúv, rozpady rodín, nevera... A počujeme aj výsmech: "Čo nám môže urobiť ten tvoj Boh! Klameš nás, ak nám hrozíš, že zničí naše mesto. A nakoniec, veď musí byť s nami spokojný. Na sviatky chodíme aj do chrámu!"
V tom sa ozve Pánovo slovo: „Nevyliečiteľná je tvoja rana.“
Aká rana?
Rana, ktorá je hlboko v nás, ktorá bolí, pichá, vyvoláva strach, ak sa na ňu máme pozrieť z očí voči...
Každý z nás ju z času na čas cíti, každého sa dotýka. Je to rana, na ktorú nepoznáme liek... Iba by sme ho chceli... a už sme si ho aj nazvali.... A hoci nie sme dokonalí, vo svojom srdci si prajeme byť „dokonalejší“ ako tí druhí.
A názov lieku na nevyliečiteľnú ranu je "ľudská dokonalosť"
Čo je to „naše“ na čo nemáme liek? Nieže by sme ho nehľadali.
Hľadáme ho často u lekárov, psychiatrov, psychotronikov, v literatúre o pozitívnom myslení...
No vždy prichádza iba jedno a to je prázdno a únava. Možno pár dní pokoja a pocit že už „asi“ máme to pravé orechové. Ale potom znova...
Je niečo v nás, s čím si nevieme poradiť...
„RANA“, ktorú skrývame za aroganciu, hnev, peniaze, večnú dokonalosť a úsmev spoločnosti.
Diagnóza je jasná : „Množstvo našich hriechov“.
Dokážeme sa dostať z rakoviny, lebo lekárska veda pokročila, dokážeme sa dostať z dlhov, dokážeme veľa vecí... ale dokážeme zničiť hriech?
Nie. Dokážeme sa z neho vysmievať. Dokážeme hovoriť o ňom, že nie je. Ale napriek našim vrúcnym túžbam, napriek našim prianiam, či silným a hlasným slovám – ho nezničíme. On ostáva, je v nás....
Jeremiáš to dobre vie. Pozná svoju slabosť. Stojí a padá vo svojej bolesti.
Ale Božie slovo nekončí oznamom, o nezhojiteľnej rane, o samote a opustenosti. Nekončí pri ľudskej depresii zo straty ľudí, ktorých sme sa vo svojej naivnosti opovážili nazývať priateľmi. Ide ďalej a otvára dvere nádeje. „Ale ja obrátim tvoj osud, Ja sa nad tebou zľutujem..., neoslabneš... darujem ti uzdravenie.“
Podmienka je iba jedna, nehľadať vinu v iných, ani nehľadať pomoc u ľudí, ale celým srdcom sa obrátiť k Pánovi. Priznať si niekde v hĺbke svojho srdca, že nie sme dokonalí....
Jeremiáš – svoje slovo dopĺňa svojim skutkom.
A dáva nám príklad. Skúsime to aj my?
Aj dnes ti chce Pán odpustiť hriechy, chce ťa urobiť slobodným, radostným, pokojným vo vnútri. Nechce, aby si bol ponorený v samote bez nádeje. Túži, aby si každú samotu prežíval s ním..
Prijmi Boha, ktorý uzdravuje aj nevyliečiteľnú ranu tvojho života a ňou je hriech. Nedokáže to urobiť nikto iný...
Odhoď ľudskú dokonalosť a prijmi jeho liek na nevyliečiteľnú ranu....
