Je noc. Čas na oslavu. Kalendár hlási, že mám narodeniny. No viac ako tie svoje, oslavujem tie – môjho kamaráta Mira, ktorému každý rok napíšem niekoľko „blogových“ slov... Aj keď ich nepotrebuje, lebo už dáva na mňa pozor z neba.

No teraz je to inak. Vonku je príšerne teplo a tak sa vyberám hľadať nocľah do trávy. Karimatka, spacák a vankúš k tomu... A ešte niekto. Človek, ktorý prišiel oslavovať so mnou... Alebo lepšie povedané spomínať.... Obaja sme ho poznali. Mirka, ktorý zmenil náš život.

Ľahneme si do trávy a otvoríme knihu spomienok. V duchu vidíme naše puberťácke nápady a  čas, keď sme si mysleli, že sme pri každom novom objave urobili dieru do sveta.

Spomíname na noci prežité vonku. Na rozhovory o živote i o našich plánoch...

Dnes obaja vieme, že sa nám nesplnili tak, ako sme si to želali.

„Ten hore, to vymyslel inak?“ smejeme sa a uznávame, že to čo je za nami, by nebolo až také zlé, keby.... keby sme to nespackali svojimi slovami, myšlienkami, či skutkami.

„Bože,“ vzdycháme, „ty to musíš mať s nami ľuďmi ťažké...“ A zavŕtame sa do dní, kedy sme si pre žabomyšie vojny nevedeli prísť ani na meno, alebo na tie, kedy sme jeden druhého presviedčali, že ideme tou správnou cestou... a pritom sme si rozbili „nos“ pri prvej zákrute....

V tom zbadáme ako padá hviezda. „Mali by sme si niečo priať,“ šepká to Božie dieťa vedľa mňa.

„Myslím, že nie,“ krútim hlavou. „To je pozdrav od Mirka. Už nás nemôže počúvať...“

„Počúvať? Prečo?“ padne otázka a ja ju pokojne nechám rezonovať v tichu...

„Lebo tu hovoríme iba o tom, čo sa nám nepodarilo... ale pozri hore... Je to nádhera.“

„Áno, príroda je krásna,“ znie odpoveď.

„A o čo krajší je človek. Vzácnejší... Hodný lásky...,“ rozplývam sa a spomínam si na môjho kamaráta na invalidnom vozíku, ktorý prestaval hodnoty môjho života. Nebol na vzhľad krásavec, ale jeho srdce bolo najkrajšie z ľudských, ktoré som dovtedy poznala.

„Človek možno, ale nie ja,“ povie po chvíli dobité Božie stvorenie, ktoré premárnilo veľa šancí....

„Ako ťažko sa nám verí, že sme milovaní Bohom...,“ – šepkám... a pripomínam. „Pamätáš. Mirko nám často hovoril, že Boh ho má rád. Že mu dal poslanie a pomáha mu ho plniť.... A nie vždy sa mu to darilo... No nikdy preto nebol smutný.“

„To bol Mirko,“ ozvalo sa skepticky.

„Ale aj on bol človek... a bojoval..., veď aj ty si bol toho svedkom.“

----------------------------------------------------------------------------------------

Dovoľte mi niekoľko slov o Mirkovi:

Ten chalan mal iné plány. Rád lietal na rogale. A tam vo výškach, kde sa cítil ako vták, kričal na Boha: „Všetci hovoria, že si tu hore. Tak sa ukáž! Kde si? Nevidím ťa! Si obyčajný výmysel.“

 Chcel byť letcom, no na vysokej škole mu diagnostikovali sklerózu multiplex. A to bol začiatok konca jeho pozemskej slávy.

Život a plány, sny o kariére, o svojej rodine, o práci a úspechoch sa mu rozpadli, keď mal 21.

Vtedy stál pred dvoma možnosťami: Obrátiť sa v hneve proti Bohu, ktorému sa vysmieval alebo položiť životu novú otázku. „Bože, čo to má znamenať? Čo odo mňa chceš?“

Zvolil si tú druhú možnosť. Po určitom čase sa odhodlal ísť na spoveď... a vtedy sa to všetko začalo....

 Jeho telesná schránka chradla, no jeho duša sa čoraz viac s radosťou rozprávala s Bohom a s ľuďmi. Vedel o nás aj to, čo sme mu nechceli povedať. A jeho „miláčikovia svätí“ to s ním mali tiež náročné. Dával im úlohy a posielal ich na pomoc k anjelom strážcom...

Niekoľko dní pred jeho odchodom do večnosti som sedela pri jeho posteli a rozprávali sme sa. Hovoril o veciach, ktoré sa majú v mojom živote stať /aj sa stali/ a aj o tom, že na moje narodeniny mi dá najkrajší darček... Dal.... vybral si svoje druhé narodeniny – narodeniny pre nebo. Zomrel, aby sa stal mojim orodovníkom v spleti ciest života...

--------------------------------------------------------------------------------------

Dosť o Mirkovi, vráťme sa do trávy ... 

„Máš pravdu, ale ...“ vynárali sa výčitky vo svedomí zraneného Božieho dieťaťa.

„Myslím že pre Boha žiadne „ale“ neexistuje... Boh ľúbi teba, mňa, a nie hviezdnou a vesmírnou láskou.“ hovorím hľadiac na hviezdy. „Dotýka sa ťa cez svedectvo ľudí, cez ich pokoru, alebo pýchu. Cez ich príbeh života a pomáha ti, aj keď ťa „tlačí hriešny kameň v topánke...“, šepkám pokojne a cítim, že nepotrebujem padajúcu hviezdu, aby sa mi splnilo nejaké prianie...

Potrebujem iba jedno: „Nestratiť chuť bojovať.“

Aj Zachariáš a Alžbeta bojovali... nešťastní starčekovci, o ktorých si každý Izraelita myslel (ak to nevytruboval nahlas), že ich Boh zavrhol, pretože im nedožičil potomstvo...

No tí dvaja sa nevzdávali. Neprestávali s Tým hore hovoriť.

Zachariáš sa neodvrátil od Pána a stále ho ťahal v modlitbách za rukáv i za nohy a prosil ho, aby sa nad nimi zľutoval....

A prosil – z ľudského hľadiska – o nemožnú vec....  (dôchodcom sa deti nerodia)

No Boh sa ho ujal... pre bolesť jeho srdca, pre vytrvalosť jeho modlitieb, pre jeho neodbytnosť – mu daroval dieťa. A nie hocijaké.... dal mu predchodcu Pána.... dal mu Jána Krstiteľa....

Iste aj Zachariáš a Alžbeta boli tí, ktorí balancovali medzi nádejou a zúfalstvom. A predsa Boh na nich nezabudol.... Boh na nikoho nezabúda... To my zabúdame....

Bližšie sú nám padajúce hviezdy, kominár na ceste, horoskopy, veštice...

No nič z toho, nám pokoj neprinesie....

Aj nad nimi je totiž Ten, kto tie hviezdy posiela dole... Ten, ktorý stvoril človeka, teba, mňa... a chce nás obdarovať.... Možno to urobí dnes, zajtra, možno o rok, o dva, alebo až niekde na konci, ako to urobil Zachariášovi a Alžbete....

Vytrvajme na ceste za ním... veď v porovnaní s večnosťou je aj tak krátka... a nie sme na nej sami.

Modlime sa za tých, ktorí stratili chuť bojovať.... Je ich okolo nás veľa. A možno sme to občas aj my sami.