Pred troma týždňami sa v rodine mojich známych konala oslava. Krstili svoje druhé dieťa – Nikolu. A kým pre dospelákov, to bol deň kedy treba absolvovať omšový maratón spojený so sľubom, že sa budú starať o kresťanskú výchovu svojej dcéry, pre ich prvorodeného štvorročného Tomáša, to bol deň plný otázok a nejasností.....
Len čo popoludní odišli hostia, odchytil si starú mamu a spustil: „Babí, a čo sa dnes stalo s Nikolkou, keď ju pán farár umýval?“
„To ju neumýval. To ju pokrstil a dobrý Boh zmazal z jej srdiečka všetku špinu, hriech. Nie je tam nič zlé....“ Staršia žena sa snažila dať primerané odpovede vnúčikovi.
„A keď tam nie je nič zlé, tak potom čo má Nika v srdiečku?“ špekuloval Tomáško ďalej.
„No má tam iba dobro, a lásku..., má tam Boha, Ježiša.“ pozrela sa na neho víťazoslávne.
„Ale to potom znamená, že už nebude plakať. Lebo minule si povedala, že ak máme Ježiša, tak sa nemusíme ničoho báť a budeme sa stále usmievať. A to nebude plakať ani vtedy, keď bude mať plnú plienku?“ pozeral sa jej priamo do očí. Nevedela čo má na to povedať.
„Tomáško, prosím ťa prestaň. Dohodneme sa: Nikolka má v srdiečku Boha, Ježiša. Dnes tam prišiel, aby ju urobil šťastnou a viac už o tom nerozprávaj.“ zakončila a poslala vnuka do jeho izby.
Cestou ešte nakukol do Nikolkinej postieľky a pozeral sa, či náhodou neuvidí toho Boha, ktorý pri krste prišiel, do srdiečka jeho sestry. No nevidel nič. Iba spiace dieťa. A tak si odbehol do kuchyne s poznámkou: „Mami, Nika a Boh spia. A ja sa idem hrať.“
Večer keď spolu s mamou listoval v rozprávkovej knihe, sa spýtal: „Mami, a v noci bude spať iba Nika, alebo aj Boh v jej srdiečku?“
„Prečo sa pýtaš?“
„No lebo ak bude Boh spať, ty nesmieš, musíš na ňu dávať pozor.“
Mama sa usmiala. „Neboj, Boh si to zariadil. Dal nám anjelov strážcov a tí nás každú noc strážia...“ Tomáš vkĺzol pod perinu a spoľahol sa na ochrancov s krídlami.
Dnes dopoludnia sme sa stretli v meste. Tomáš, ako veľký brat tlačil pred sebou kočík s Nikolkou. Pochválila som ho a pripomenula som mu, že má krásnu sestričku: „To za to je taká pekná, že má Boha,“ vysvetľoval mi a povedal všetko, čo sa dozvedel od babky. A nakoniec dodal: „Vieš, ale aj tak si myslím, že ten Boh je slabý...“
„Slabý?“ zopakovala som otázku.
„Áno,“ – prikývol. „lebo keď Nika začne plakať, tak ju neutíši. Myslím, že on plače s ňou. A namiesto toho, aby ju utíšil, necháva to na maminu, na mňa alebo tatina.“
Usmiala som sa. „Vieš Boh sa musí v srdiečku starať o iné veci... ,“ pokúsila som sa povedať niečo na obranu Najvyššieho...
„Aké?“ vypleštil na mňa malý oči.
„Myslím, že teraz sa stará o to, aby sa Nikolka naučila všetkých ľúbiť...“
„Aj toho protivného Miša zo škôlky, čo mi stále berie hračky?“ spomenul si na svoj veľký problém.
„Aj toho,“ povedala som pokojne.
„No tak dobre.“ prikývol, lebo sám nevedel prekonať problém so spoluškôlkárom. A hneď vyhlásil: Ty, Boh, ktorý si tam v Nikolke, dobre ju to nauč, lebo ja Miša naozaj nemám rád....“
Debata bola skončená.... No ja som odchádzala s myšlienkou na slabého Boha.
Dnes s Ním, prítomným v Eucharistii, vyštartujeme do miest a dedín.... bude procesia, budú oltáriky...
A mnohí nás uvidia... A nebude im jasné, čo tam na námestí vôbec chceme... Už dávno nestretli „silného Boha“, a neveria, že niečo môže v ich „dosekaných životoch“ zmeniť ... Veď nemení ani tých, čo ho z čau na čas prijímanú v kostole.... A možno majú pravdu. Nestačí ho iba prijať, treba mu dovoliť, aby vyhodil z nášho srdca to, čo tam nepatrí, hoci je to pre nás príjemné a pohodlné...
No jedno je mi jasné..., že ten Boh chce byť v nás... a robí všetko preto, aby nám pomohol tam, kde sa pre schody egoizmu, nedostanú iní ľudia....
A tak sa mu prihováram:
„Bože daj, aby sme si uvedomovali, že aj keď nás zradia ľudia, ty si stále s nami.... a požehnaj tých, nad ktorými sme my už dávno zatvorili dvere svojich sŕdc. Aj my sami potrebujeme uveriť v tvoju veľkosť... a preto ťa aj dnes prosíme o dar živej viery, ktorá sa prejavuje skutkami nie iba slovami... Amen.“
