Poviem vám, vôbec mi ma nenadchlo, keby mi niekto na mojom dome začal rozoberať strechu. A to zvlášť vtedy nie, keby bol u mňa na návšteve vzácny hosť. Áno, správne hádate. Hovorím o Ježišovi.
Takýto spravodlivý hnev ma prepadol vo chvíli, keď som počula evanjelium dnešnej nedele.
Tí štyria, ktorí sa s ochrnutým hrabali na strechu, by si z ľudského hľadiska zaslúžili parádny világoš.
Po prvé sa predbehli. Chceli vôjsť dnu, a odsunúť ľudí, ktorí sa čo najbližšie tlačili k domu – veď počúvali Ježiša.
Po druhé, boli takí drzí, že narušovali ticho, ktoré potrebovali Ježišovi poslucháči, aby počuli Učiteľa. Osobne neverím, že štyria muži a ten piaty – ochrnutý na nosidlách vie chodiť ako mucha, teda ticho.
Po tretie, nedbali na nadávky a vyhrážania sa majiteľa, ktorý iste zbadal, že sa mu niekto (jeden či viacerí) dobíjajú do domu cez strechu.
A možno im v tom chceli zabrániť. No štyria vytrvalci sa nevzdali. Úspešne prekonali fyzické a možno aj slovné dišputy smerujúce k ochrane súkromného majetku a verejného poriadku.
Po prekročení troch, vyššie spomenutých pravidiel, prichádza ďalší šok.
Ochrnutý sa ocitá pred Ježišom. Strecha mu poslúžila ako vchod pre V.I.P.
A hoci dostal toto privilégium, tak nikto nevie, či sa pred Ježišom ocitol z vlastného presvedčenia, alebo iba preto, že ho tam tí štyria priniesli. Veď sa nemohol brániť a nemohol ani újsť...
A podľa toho, ako sa správal, nemám pocit, že by sa mohol chváliť svojou vierou.
Mohol byť unavený zo svojej choroby a závidel všetkým, ktorí mohli chodiť, pracovať a vlastnými rukami i nohami si zarábať na chlieb.
Keby ho diagnostikovala dnešná medicína, pravdepodobne by si našiel v zdravotnom zázname slová ako depresia či syndróm vyhorenia.
A iste bol sklamaný zo života a hneval sa aj na Boha, ktorý mu „zobral nohy.“
Bol to človek a mal právo sa hnevať. Hoci aj na Boha.
Ježiš to však vyriešil po svojom.
Nezaujímal ho jeho hnev, výčitky, depresia či apatia.
S úsmevom sa pozrel na vynaliezavosť tých štyroch, ktorí v mene záchrany svojho priateľa porušujú ľudské a občianske pravidlá.
Videl, že za ním prišli s vierou. A v ich očiach čítal: „Pane, veríme, že s ním môžeš niečo urobiť, že ho môžeš zmeniť. My to nedokážeme. A je nám (možno) ťažko s ním aj žiť.“
Objavili to, čo mal Ježiš rád. Zavesili sa na neho a svojim postojom ho presvedčili, že iba ON je ich záchranou.
Preto, keď videl ich vieru, povedal: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy. Vstaň, vezmi si lôžko a choď.“ A „ochrnutý“, vlastne „uzdravený“ vstal a šiel domov....
Kto tam ostal???? Myslím, že tí štyria, farizeji a zákonníci.
A už sa na nich nikto nehneval. Ba naopak. Boli hrdinovia. Aktéri, ktorí umožnili Ježišovi urobiť zázrak.
Majiteľ domu, ktorý protestoval proti ich rozoberačskému talentu, vďaka ktorému prišiel o strechu, iste tiež pri oprave strechy priložil ruku k dielu. A možno tým štyrom, od radosti, že sa v jeho dome stal zázrak, ani nedovolil, aby mu dali naspäť jeho strechu... Kto vie?
Dnes mi tak napadlo, akí sú dôležití v živote človeka „ tí štyria“. Práve vtedy, keď už on sám nevládze, nemôže, nechce, či nevie ísť ďalej....
Sú tu, aby mu pomohli, posunuli ho, či – ak je to potrebné, utreli mu slzy.
Ak to nie je možné fyzicky, dá sa to robiť aj modlitbou.
Rodičia môžu prinášať k Ježišovi svoje nespratné /či rozvedené/ deti a prosiť za nich ale i naopak. Deti môžu prinášať Ježišovi svojich rodičov.
Do každej modlitby, rozhovoru s Ježišom, môžeme na nosidlá vziať našich ochrnutých bratov a sestry a položiť ich k jeho nohám. Pozrieť sa mu do očí a povedať: „Verím, že mi ukážeš, akou cestou mám ísť s týmto mojim bratom, či sestrou.... A že požehnáš jeho/jej srdce.“
Nie je dôležitý zástup, ktorý sa tlačil do domu, aby počúval Ježiša...
Dôležité je niečo iné. Ľudské, ktoré sa stretáva s Božím.... stretnutie človeka s Ježišom.
Ďakujem všetkým, ktorí pri mne stoja a plnia úlohu „ tých štyroch“ a prosím, aby som ju plnila aj ja, tak ako treba a vo chvíli keď mi bude zverená....
„Nesme si navzájom bremená a tak naplníme Kristov zákon.“
... blog je venovaný... M a P :)