a nielen môj... Jedného dňa ti Boh vezme pero... Dotečie "atrament" pozemských dní. Už ani jedna bodka, ani čiarka, ani opravený "ypsilon".... Príbehy, poviedky, romány, komédie, tragédie a..... budú odovzdané .........
Ten, čo povedal, že je ... s nami až do skončenia sveta,
bude tam stáť práve vo chvíli,
keď sa večnosť premení na "dnes."
Keď tvoj, či môj príbeh bude nezmeniteľne dokončený....
Viem, že ten deň sa blíži...
Myslím naň.
Čím ďalej tým častejšie...
Premieľa sa mi pred očami,
a aj keď sa všeličo za tie roky stalo
a moje srdce je doráňané....
Teším sa naň....
Áno, občas som unavená.
Osamelá, a modlím sa, aby prišiel,
aby prišiel čoskoro....
Nebojte sa.
Ten Hore ma "nepočúva."
Robí si veci po svojom.
Utrpenie života pretkáva pokojom
a potom ho zasa trošku pricukruje...
Pridá štipku radosti zmiešanej so soľou
podávanou s slzách....
Pri horiacej svieci sa Mu prihováram:
Predkladám mu príbehy ľudí,
čo mi ležia na srdci.
Tých, čo vložil do môjho života.
Dávam "všetko."
A v tichu - ľudsky povedané: - nevypočutej modlitby,
vymieňam beznádej za odovzdanosť.
Za akúsi tichú a hlbokú istotu, že "On spraví, čo bude dobré."
A nakoniec sa snažím veriť, že všetko je tak ako má byť.
Modlím sa....
Dlhý čas....
a možno pre Boha krátky....
Sú totiž príbehy, čo mi neodchádzajú z hlavy ani zo srdca.
Nemôžem sa prestať,
lebo rovnako ako Simeon - ani ja som nedostala priepustku.
"Ešte ma neprepustil..."
Aj keď tuším, že raz v mojom živote tiež príde to "Simeonské":
"Teraz, Pane prepustíš svojho sluhu podľa svojho slova."
Trápim sa.
Som človek tohto sveta
a ten by chcel vidieť "výsledky"...
No viem, že ich neuvidím....
A tak prosím, aby prišla do môjho srdca viera.
Z hlbočín hĺbky môjho vnútra sa derie to staré, biblické:
"Verím, ale Pane, prosím pomôž mojej nevere."
Po tmavých nociach bez sna
túlajú sa ľudia...
Kedysi som ich častovala prívlastkom: "blízki".
Dnes ich halím do iných slov...
Do písmen topiacich sa pod perinou samoty a sklamania.
A aby ste vedeli:
Samota je hlúpa, stará, egoistická dáma.
Nahovára si, že je vládkyňou celého srdca,
spomienok, túžob, zranení i môjho domu.
No mýli sa.
Vo chvíli jej slávnostného prejavu
prichádza Nečakaný...
Pán príbehov.
Pán večnosti.
Pán zlatého kľúča.
Pán svetla, čo otvára svoju komnatu v pravý čas.
Aj keď Ho nevidím, viem že je tu.
Stačí mi Jeho vánok
Vánok menom Dôvera.
Šepot, že v mojom príbehu ostane ten, kto ostať má.
Ostatní sa neprídu rozlúčiť ani na cintorín.
V tie prebdené noci
listujem v katalógoch hriechov a sklamaní....
Dávam ich a sú mi dané...
Som hriešnik, ako všetci iní...
a preto si volím Boha za svojho obrancu.
Rovnako ako mýtnik sa v bolesti
zmôžem len na pár slov:
"Pane, odpusť mne hriešnej..."
Tá chvíľa príde...
Raz sa mi minie všetok atrament.
A príbeh života si so mnou
bude chcieť prečítať Boh.
Zamkneme sa - tam "Hore"
a vy?
Tu ostanete na zemi.
Skôr ako sa to stane,
prosím odpustite mi,
ak som vám ublížila.
A modlite sa.
Nech sa raz pred mojim zrakom otvorí
komnata svetla.
Nech môj Kráľ ma pozve tam,
kde sa dôvera zmení na poznanie.
Píšem to skôr...
ako sa mi minie atrament.
A sľubujem, že ak budem raz tam "hore"
budem prosiť Pána,
aby vám žehnal.... Amen.
