« Назад

Neviem, čo ti mám prať, keď to dobré už máš

Neviem, čo ti mám prať, keď to dobré už máš

Veru. Občas sa ťažko z pera i z hlavy derú priania.... Zvlášť vtedy, keď svoj sviatok neoslavuješ na zemi, ale na „druhej strane.“

Tam ani poštár nevie doručiť kvety a pri pohľade na tortu s nápisom: „všetko naj k narodeninám“ sa tvoja nová rodina iba pousmeje nad pozemskosťou ľudí...

 

Tak ti aspoň takto, milý ocko, chcem zablahoželať.

Písmená ako vojakov zoradiť do slov a slová do viet...

Viem že nepovedia, to čo majú, a sú iba malou náplasťou teologickú definíciu o spoločenstve svätých, no predsa sa pokúsim, ako mnohí predo mnou o nemožné:

„Slová lásky preložiť do reči zeme.“

 

Spolu s tebou (nekukaj sa na moje písmená spoza môjho pleca) sa ponáram do spomienok.... 

Tu na zemi si so mnou prežil 39 a pol roka, bez štyroch dní.(Nesmej sa. Je mi jasné, čo sa ti preháňa hlavou. Ach, tá matika...)

 

Si tak blízko a zároveň tak ďaleko... No je dôležité že si...

 

Deň 17. február, by bol tým, kedy by si mal 69...A v  deň, ktorý príde po ňom (18. február),

budeš oslavovať 2 mesiace od chvíle, keď ťa Boh pozval na nebeskú hostinu.

 

Takže dva dôvody na oslavu.... i spomienky:

 

Tvoj život tu na zemi bol pestrý. Miešalo sa v ňom šťastie i bolesť, radosť i smútok, odvaha i sklamanie...Bolo to tak, ako v živote všetkých hriešnikov, pred tým, ako sa vydajú na cestu svätosti.

 

Pred šiestimi /v apríli by tomu bolo 7/ rokmi Ti Boh dal nové poslanie.

Po tom, čo si prekonal rakovinu, poznačila tvoje telo mozgová príhoda.

Pravá ruka a pravá noha prestali poslúchať. Namiesto nich ti ostal len invalidný vozík.

 

Tvoj vystrašený pohľad v  nemocnici mám stále pred očami.

Vtedy sme uzavreli tichú dohodu. Ideme bojovať.

Nielen cvičením, rehabilitáciou, ale aj modlitbami a prosbami do neba....

 

Odvtedy????

Každý deň si spolu s maminou /a ak si vládal aj sám/ žmolil zrnká ruženca a prihováral si sa Bohu svojimi modlitbami.

 

Snažil si sa...

Chvíľu si víťazil, chvíľu prehrával... Túžil si chodiť a tešil si sa z prvých krokov.

Lenže...Potom prišiel pád a začínali sme znova...

 

Bolelo ťa, keď sa z tvojho života vytratili kamaráti....

Keď sa z mesiaca na mesiac čoraz menej ozýval pri bráne zvonček....Bol to čas previerky.

Kresťanskej aj ľudskej.

Čas keď svietila kontrolka Božieho slova: „Bol som chorý a navštívili ste ma.“

Nuž ako ju kto zvládol, nad tým premýšľať nemienim.

Obaja sme vedeli, že Ježiš od nás neodišiel...

Ak bolo treba poslal ľudí. „Cudzí“ sa stali „blízkymi“.

 

V septembri minulého roka zasvietila v tvojom živote ďalšia kontrolka značky: „Priprav sa.“

 

V noci ťa odviezla záchranka...Infarkt... a za ním dlhá liečba v nemocnici.

Vŕzgajúca posteľ, nemocničný personál na bode „vyhorenia“...a tvoje prosby: „Prosím ťa, vezmi ma domov.“

 

Nebola som si istá  tým, že viem,  na aký domov myslíš... a niekde v hĺbke srdca som cítila, že to nie je ten, ktorý máš napísaný v občianskom preukaze ako trvalé bydlisko.

 

Vrátil si sa... Niekoľko dní bolo fajn... Pamätám si tvoju radosť, keď si sám presadil na vozík,

Lebo si cítil, že máš v tele silu...

 

No potom sa znova niečo pokazilo. Hoci si bol doma, zdalo sa ti, že to nie je to pravé orechové.    V noci si nespal a rozprával, čo ti napadlo...

Volal si ľudí, ktorí už odišli do večnosti.... Nevedeli sme s maminou, čo máme robiť....

Iba sme s tebou boli....

 

A potom znova prišla záchranka....

ÁRO

Prebral si sa.

 

V ten večer, keď som prišla za tebou, hladil si ma po rukách  a povedal si slová, na ktoré som hrdá a dodávajú mi silu:

„Marcelka, ja som si svoje odžil. Boha sa nebojím. Idem za ním. Len mi prosím ťa odpusti, čo bolo zlé. Postaraj sa o maminku najlepšie ako vieš. Nech sa deje, čo sa deje, ostaň pri nej.

Prosím ťa, sľúb mi to. Ľúbim vás.“

 

Objala som ťa, a presviedčala som ťa, že pôjdeš čoskoro domov...

Aj lekári to hovorili....

Len ty si s tým akosi nesúhlasil....

 

O niekoľko dní ťa z ÁRA preložili na oddelenie...

Lekári vraveli, že sa to zlepšuje....Len ty si hovoril, že tam hore ešte nie je otvorená brána,

že tam vidíš kladu...

 

Nerozumeli sme ti...No ty si odprosoval ešte viac. Hovoril o večnosti.... a prikázal si nám, že keď zomrieš, tak ti máme dať zuby (humorista)....

 

Dohoda bola jasná. V piatok sme ťa mali vziať domov. Už si mal dobrať len antibiotiká....

Keď som ti to oznámila, mávol si rukou a bolo jasné, že nesúhlasíš.

 

V utorok sme sa s tebou rozlúčili.

Najedol si sa, uložili sme ťa na vŕzgajúcu posteľ a zatvoril si oči.

Na čelo som ti dala krížik šepkajúc, že sa stredu vidíme.

 

Len čo som na druhý deň skončila v práci, začula som v sebe hlas: „Choď do nemocnice.“

Pozrela som sa na hodinky. Návštevy začínali o hodinu... ale ten hlas bol naliehavý.

 

Naštartovala som tvoje auto, oci, a pridala plyn. Na hlavnej som uvoľnila miesto záchranke.

Na nemocničnej chodbe som zbadala tvoj ruksak a keď som dobehla k výťahu, práve sa otvorili dvere...

Prevážali ťa znova na ARO. Bol si napojený na prístrojoch...

 

Chcel si sa rozlúčiť?

Prečo som mala ísť do nemocnice o hodinu skôr?

Snáď mi to raz vysvetlíš....

 

Zašomrala som len niečo ako: „Tati, drž sa. Neboj sa, zvládneš to!“ a utekala som za lekárom.

Chcela som nahlas počuť, čo som v srdci ponárajúc sa to trpkej bolesti, tušila.

V tú noc z utorka na stredu sa tvoje telo začalo pýtať na druhý svet.... Zachránili ho... Bojovali o tvoj život.

 

Vo štvrtok sme boli za tebou už na ÁRE. V oku si mal slzu a prístroje pokojne dýchali za teba. Lekári hovorili o klinickej smrti...

Vedel si, že sme pri tebe, ale nemohol si už nič povedať... Tvoj život a jeho svedectvo hovorilo v tichu...  Denná modlitba ruženca nám dodávala nádej, že Panna Mária je nablízku ako mnoho krát počas tvojich dní.

 

Ostal nám ešte jeden deň.

Ten posledný....

A s ním a posledná návšteva na ÁRE.

 

Keď sme prichádzali k tebe, začal si rýchlejšie dýchať,

Mal si vysokú teplotu a slabý tep.

Šepkala som ti do ucha, že ťa ľúbime. Ubezpečovala som ťa, že si pripravený a môžeš pokojne odísť hore, aby si na nás, čo tu ešte nejaký ten čas pobudneme, dával pozor.

 

Bola som hrdá a som, že mi Boh daroval za otca práve teba.

 

A to posledné.... ?

Mamina si spomenula na modlitbu, ktorú si sa modlil posledných pár rokov:

So slzami v očiach sme šepkali jej slová...

 

„Panna Mária, vrúcne ťa prosím, v hodinu mojej smrti príď k môjmu lôžku ako by to urobila moja matka, keby bola ešte živá.

Azda môj ochrnutý jazyk nebude už môcť vzývať tvoje meno, ale moje srdce ho bude aj naďalej opakovať.

Už teraz ťa prosím o pomoc v tej rozhodnej chvíli. Budem azda musieť naposledy vydýchnuť bez prítomnosti ľudí?

I v tom prípade umriem so spokojnosťou na tvári, lebo budeš pri mne ty! Ja to dúfam, ja to verím, ja to s istotou očakávam. Amen.

 

Ocko

Stalo sa tak, ako si prosil....

Tvoj jazyk bol ochrnutý, ale tvoje srdce bilo pripravujúc sa na prechod DOMOV.

 

V ten večer ti Boh otvoril dvere... Viem, že pri tebe bola Mária...

Odišiel si s úsmevom a spokojnosťou na tvári.

 

Stalo sa to, v čo si dúfal, veril a s istotou očakával...

 

Ocko,

Ďakujem....

Viem že si s nami, aj keď je to iné...

 

Ďakujem za ľudí, ktorých mi z neba posielaš do života i za tých, ktorí z neho odišli. (roztriedil si skutočných priateľov od tých, ktorí sa na nich iba hrali)

Ďakujem za čas, ktorý si mi dal... (za chvíle, keď sme boli ponorení do beznádeje a slabosti spoliehajúc sa na Boha)

Ďakujem i za tajomstvá, ktoré ostali....

Veď život sa neodníma, iba mení.....

 

Prepáč, musela som to napísať...

Nejako tuším, že príklad tvojho života môže niekomu pomôcť, aby sa raz narodil pre nebo, rovnako ako ty....

A ak ti ešte niečo chýba, aby si videl Ježiša z tváre do tváre, tak vedz, že ho každý deň prosím, aby Jeho nebo, bolo aj tvojim.

Ocko dávaj pozor na všetkých, ktorých nosím vo svojom srdci. Amen.

 

 

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Marcelka, vďaka. Za slová, ktoré by som ja nedokázala takto krásne vyjadriť. Aj mne pred mesiacom odišiel do večnosti otec, presne pred 3. rokmi mamka a vo svojom vnútri prežívam a spomínam podobne.
"Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji."
Отправлено в 18.02.16 22:29.