Je pravda odveká. Takto sa to hovorí a tak to aj je.

Prečo píšem blog o niečom takom banálnom, ako je oblečenie? Kresťan by sa nemal predsa príliš zamýšľať nad tým, čo si oblečie, hlavne, aby to bolo slušné a nepohoršovalo iných. Oblečením človek však toho veľmi veľa vyjadruje. Niekedy sa oblečenie vnímalo až veľmi striktne. Dnes je to voľnejšie, ale svojim oblečením človek dáva o sebe najavo celý rad vecí. A nielen to, ako oblečenie pôsobi psychologicky na iných, tak pôsobí aj psychologicky na svojho nositeľa. V niečom sa cítime dobre, v niečom nie. Niečo vyjadruje naše postavenie, iné zas príslušnosť k určitej skupine ľudí, alebo naše názory.  K rozličným príležitostiam si obliekame aj iné oblečenie, či už podľa praktickosti, alebo vhodnosti.

V mojom živote sa za posledné roky toho dosť zmenilo, samozrejme aj moje vnímanie sveta, určitým spôsobom som vyspel, v inom možno nie. Vždy som mal rád hip hop a teda aj som rád nosil hip hopové oblečenie. Vždy som mal však rád aj istý druh vznešenosti a elegancie, možno až niekedy snobstva, ale to je myslím až silné slovo. Tento blog píšem preto, že pre väčšinu ľudí je nepochopiteľné, prečo zrazu nosím oblek. Jednoduchá odpoveď je tá, že nenosím svoje obľúbené hip hopové oblečenie, pretože ma ľudia samozrejme podľa toho aj tak brali a tak som na nich pôsobil. Som poriadny chlap, čo chvíľa mi bude 27rokov, a nechcem, aby ma ľudia brali ako nevyvinutého pubertiaka, ktorý nemá ešte ani len ukončenú strednú školu a jediný jeho záujem je to, aby si vedel zohnať alkohol, drogy a mal sex s množstvom dievčat. Síce vyzerám mlado, a tak mnohým moje názory nestoja za veľa, ale keď si oblečiem na seba rifle, nejaké tričko a šiltovku, tak som niekde presne v tej vrstve, o ktorej som písal. Stačí však, že si na seba oblečiem košielku, kravatu a oblek, hneď ma vnímajú ľudia o niečo inak. Najmä tí, ktorí ma až tak nepoznajú. Myslia si o mne, že som nejaký riaditeľ, šéf, alebo mám iné dôležité postavenie a zarábam majland. Tieto veci sú mi však vskutku ľahostajné a viac sú mi na obtiaž než na úžitok. Čo si cením je to, že moje slová majú u nich inšiu váhu. Nepotrebujem bohatstvo sveta a cítim sa byť mužom, aj keď nemám byt, auto a ženu. Nie som neschopný človek, ktorý nič nevie a nič nedokáže. Stačí málo, banalita, ako si zmeniť oblečenie. Nezmenil som len oblečenie. Po čase, keď som ukončil strednú školu a ťažko mi bolo zháňať prácu, keď som nejakú našiel dočasne na chvíľu som bol rád, po mnohých vzťahoch so ženami, ktoré nikam neviedli, len mi vytvárali ďalšie rany na duši, keď som sa odmietol upísať nejakej banke a to doslova ako dušu diablovi, aby som si mohol kúpiť byt, alebo auto a ona na mne získavala a zarábala ako na svojom otrokovi, či som odmietol práce a ponuky, pri ktorých by som musel klamať ľudí, alebo žiť na úkor ich peňazí či práce, ale aj to už po predošlých skúsenostiach s inými, pri ktorých som predával doslova dušu, som rád, že som sa dostal na univerzitu, že pracujem pre katolícku stranu popritom, a čo to vlastne robím? Nuž ak ste si prečítali nejaký z mojich predošlých blogov, možno ste prišli na to, že prekladateľa. Nechcem nariekať ako Jeremiáš, ktorý lamentoval nad tým, že je mladučký, keď si ho Boh vybral, a že ho nikto nebude počúvať. V tom Jeremiáša plne chápem. Veď aj Pavol písal Timotejovi, aby ním nik nepohŕdal preto, že je mladý. Nie, nechcem byť ako nemluvňa, ktoré na seba musí upozorňovať krikom a plačom, ani dieťa, ktoré musí robiť hurhaj, aby na seba upozornilo. Je zvláštne, ako taká banálna vec, akou je oblečenie, vie ľudí natoľko ovplyvniť v postoji a vnímaniu iných. Výzor celkovo. A možno aj nejakého vzdelaného profesora, ktorý by bol na slovo vzatým odborníkom v niečom, by ľudia vnímali inak, len pre jeho oblečenie.