Veľa ľudí do toho nevidí. Vníma len tú úplne povrchnú stránku. Takže tento článok nie je na pozdvihnutie ducha, sú to kruté veci, čo prúdia ľuďom do ucha.
Nuž, aby som niekde začal, tak chcem povedať, že veľa ľudí netuší o čom je rap, čo je vlastne rap, a čo je vôbec hip-hop. Veľa deciek to vníma zle a mnohí ľudia, ktorí v tom nežijú a nikdy nežili, do toho tiež nevidia. Takže taká moja lekcia histórie a podstaty.
Všetko to začalo niekedy v 70. Rokoch minulého storočia a dnes už aj tisícročia v štvrti New York City zvanej Harlem. Vtedy, prevažne černošská komunita mladých chudobných ľudí sa chcela zabávať. Nemali peniaze na to, aby šli do klubov a život si žili na ulici. Doma však mali gramofóny a magnetofónové prehrávače. Prvé funkové nahrávky sa hrali vonku na ulici. Vznikol breakdance, ako aj ďalšie nové tanečné štýly ako Lockin, Poppin atd. Mladí objavili, že posúvaním platne získajú zaujímavý zvuk, a tak vzniklo scratchovanie, a je to umenie. Sú rôzne druhy skrečov, ktoré vznikajú presným posunom platne. Začala naozajstná éra djingu. Áno, tá vznikla z hip hopu. Mixovanie skladieb a skrečovanie. Mladí si tancovali vonku na ulici na kartónových krabiciach, aby neboli špinavý od chodníka. Najbežnejší a najlacnejší spôsob prepravy mestom bol skateboard. Ten sa stal tiež súčasťou tejto kultúry. Áno, ďalšou vecou sú graffiti. Mnohí sa pýtajú, odkiaľ majú tí mladí na tie spreje. Odpoveďou je že nemajú. Kradnú ich. Ako sa aj kradli LP platne pre djov. Od počiatku spreje kradli a nie len v USA, ale aj tu na Slovensku. Ku graffiti poviem ešte toľko, že každou výbavou správneho graffiťáka, teda writera (čítaj vrajtera), sprejer možno používajú tak fízli, je skicár, alebo nejaký zošit a sada fixiek. Tam si pripravuje skeče dopredu toho čo nasprejuje na stenu, alebo na vlak, či na metro. My tu metro nemáme, ale inde je sprejovanie na metro veľmi populárne. U nás najviac vlaky a potom steny. Tagy, tagovanie (čítaj tegy a tegovanie), je to podpis fixkou writera niekde, či na stenu, alebo hocičo iné. Bombing, to nie sú maľby, sú to rôzne podpisy sprejmi po stenách. Takže to nie je len o úžasných maľbách, aj keď je to vrchol umenia writera. Mnohí writeri si skladali meno z dvoch častí, a to nejaký pseudonym plus k tomu číslo ulice, brány, bloku, kde bývali a pod. V neposlednom rade, aby som nezabudol, graffiti sú spájané aj so značkami gangov. Gangy si označovali sprejom po stenách svoje územie. K hip hopu patrí samozrejme aj štýl obliekania. Tento štýl pochádza z jednoduchej veci. Voľné, veľké a široké veci sú z toho, že mnohí dedili oblečenie po svojich starších súrodencoch, či iných rodinných príslušníkoch, a keď sa aj kúpilo niečo nové, tak to bolo väčšie, veď dorastieš do toho, alebo priberieš a nové ti kupovať nebudeme. Ako vravím, hip hop je kultúra chudobných a nie bohatých, tou sa stala niekedy neskôr. Nosenie rôznych dresov v hip hope, či už basketbalových, futbalových (rugby), hokejových, baseballových ako aj čiapiek, teda šiltoviek baseballových, je výsledkom toho, že mnohí boli fanúšikmi športu a bola to často zábava pre týchto ľudí. V hip hope sa teda nosí aj veľa športového oblečenia. Nohavice spustené pod zadok a vybraté šnúrky z topánok prišli z väzení. Mnohí z týchto ľudí spáchali nejakú kriminálnu činnosť a šli sedieť. Z toho tie šnúrky a spustené nohavice pod zadok vo väzení znamenali, že ponúkam homosexuálny sex. Dobre, prichádzam teda už k samotnému rapu.
Rap sa čiastočne vyvinul ako odnož djingu. Prví dídžeji začali povzbudovať ľudí mikrofónom, zábavať ich nejako, že niečo hovorili do hudby. Takto vznikli selekteri. Časom začali rýmovať do hudby, púšťali slučky na gramofóne a ľuďom sa to páčilo a uchytilo sa to. Vznikli prví MC, čo je skratka pre microphone checker. Ľudia si po čase uvedomili, že takto môžu vyjadriť to čo cítia, s čím nesúhlasia, čo ich hnevá a zlostí. Už to nebolo len pre zábavu a pobavenie. Zo začiatku to bol voľný štýl, teda freestyle, tým, že ľudia rýmovali do hudby rovno to, čo ich napadlo, čo chceli povedať, čo ich štvalo, alebo pre pobavenie publika. Ľudia však začali písať aj texty, ktoré mohli do rytmu hudby hovoriť. Z rapu sa tak stal nový štýl, agresívny, neľútostný a tvrdý. Neplatia v ňom žiadne obmedzenia, ktoré si rapper nedá. Mnohí povedia, rap, to sú len samé nadávky, to je diablova hudba. Rap stráca pointu, ak to nie je rebelské, tvrdé, proti niečomu. Som nasratý a voľne to vyjadrím do hudby. Je to bojový agresívny štýl, ktorý stráca svoju podstatu, keď taký nie je. Nie, v rape nemusia byť nadávky. Ale rap je o tom, že idem tvrdo proti niekomu či niečomu. Ak v sebe tento vzdor rap nemá, potom stráca už na význame. Poznáme aj tzv. gangsta rap, ktorý tu už nechcem a nebudem rozoberať. Je tu však ešte jedna podstatná časť hip hopu, ktorú som nespomenul a to je beatbox (čítaj bítbox), kedy sa snažíme napodobniť rôzne zvuky ústami a vytvoriť z toho hudbu, podstatné je však to, aby mala aj rytmus. Napodobňovať bicie nástroje,teda bubny v bítboxe je to najpodstatnejšie. Nie vždy bol po ruke nejaký magnetofón či gramofón a tak prišli na rad tí, ktorí napriek chudobe, sa naučili robiť hudbu ústami.
Veľmi jednoducho a stručne som tu popísal hip hop a rap. Veľa vecí som vynechal, to je mi jasné, ale už aj tak je to dosť dlhé. Žil som v prostredí hip hopu dlho. Spoznal som veľa našich raperov, mnohých tanečníkov ako aj writerov na našej slovenskej scéne. Myslím tým osobne. Je to kus môjho života. Hip hop som mal rád ešte skôr než prišiel tu do módy, a mám ho rád, aj potom, čo už dávno v móde na Slovensku nie je. Dnes samozrejme tiež, ako všetko ostatné utrpel hip hop atomizáciu. Smery sa rozdelili, už je všetko od seba vzdialené, čo je smutné.
Jedna z mojich starých fotiek...
