Chlapci pozorne sledujú obrázok Michala archanjela bojujúceho s diablom. Za sebou majú napínavý príbeh o tom, ako sa Lucifer rozhodol bojovať proti Bohu v podaní môjho presvedčivého manžela. Vidieť na nich, že sú celkom pohoršení a nechápu, prečo by niekto chcel odmietnuť byť tým najmilovanejším a najkrajším a namiesto toho si vybral, že sám chce byť boh... (Aká krásna je čistota detského srdiečka :)).

Lukas (2,5r.) znepokojene pozerá na diabla na obrázku, pozrie sa na mňa a rozhodne sa spýta: „A čo hovorí čert, mamka?“ Najprv celkom nechápem, čo tým myslí. Či: čo hovorí ten na obrázku, ktorého Michal už-už prepichne mečom... alebo vo všeobecnosti?

„To je iba na obrázku, Lukasko. Čert neexistuje.“ Vysvetľuje náš prvorodený Martinko. A sme doma! Toto bude treba vysvetliť. Ale ako? Tak, aby tomu porozumeli a aby to bolo všetko aj pravda? Ale jednoznačne, nechať to celé tak, by bol veľký omyl.

„Nie, nie, chlapci moji. Čert naozaj existuje. Nie je iba na obrázku, ale skutočne existuje.“ Hovoríme rozhodne a jednotne obaja. „A hovorí: „ Nepočúvaj mamku, nepočúvaj ocka. Nepodeľ sa s hračkou. Nehraj sa pekne s bračekom.“ Z výzoru oboch chlapcov je zjavné, že tomuto už dobre rozumejú. „A čo hovorí anjelik?“ pozerajú na mňa s očakávaním, či aj jeho slová spoznajú. „Počúvaj ocka, počúvaj mamku, buď pekný, podeľ sa, pekne sa hraj s bračekom.“ Na tvári sa im rozhostí spokojnosť. Už majú jasno.

Lukas len dodá, že nabudúce prepichne čerta a s ľahkosťou sa vydáva ďalej na prechádzku biblickými záhradami. Spokojný so stranou, na ktorej bojuje. Martinko s nadhľadom prikývne sám sebe, ako keby pre istotu, že to už všetko dávno vedel a ide za ním.

A ja si tak hovorím, aké je niekedy ľahké rozhodovať sa a konať, keď už vieme, koho návrhy počúvame. Ešte chvíľočku rozmýšľam nad tým, čo hovorí čert nám dospelým a aké je aspoň niečo jasné v našom pozaplietanom svete. Veď: odpusť, buď trpezlivá, vľúdna, pomáhaj, vždy nájdi na iných to dobré, maj rada a nehnevaj sa, nám „čert“ veru nikdy neporadí.