Môže sa zdať, že je koniec. Všetky možnosti sme vyčerpali a už neostáva nič. Ale Boh neopúšťa nikdy a vždy má záložný záchranný plán. Záleží mu na každom z nás a aj v tých najťažších situáciách je prítomný s novou nádejou a riešením. O tom je aj svedectvo mladej ženy Ginny z Midwest USA:

Pohltená stratou som ani nevnímala tvrdosť lavice, v ktorej som sedela. Bola som na pohrebe svojej najlepšej priateľky- mojej mamy. Nakoniec prehrala svoj dlhý boj s rakovinou. Zasiahlo a bolelo ma to tak silno, že som sa miestami nemohla nadýchnuť. Mama ma stále podporovala a tlieskala najhlasnejšie na mojich školských predstaveniach, podávala mi vreckovky keď mi chlapec prvý krát zlomil srdce, utešovala ma po otcovej smrti, povzbudzovala na vysokej a modlila sa za mňa po celý život.

Keď mame diagnostikovali chorobu, mojej sestre sa práve narodilo bábätko a brat sa oženil s dievčaťom, do ktorej bol zaľúbený  od malička Tak to padlo na mňa- 27 ročné prostredné dieťa bez záväzkov: starať sa o ňu- a ja som sa cítila poctená.

„Čo teraz?“ pýtala som sa samej seba sediac v kostole. Môj budúci život sa mi javil ako prázdna katedrála. Môj brat sedel stoicky s tvárou upriamenou na kríž stískajúc ruku svojej ženy. Moja sestra sedela opretá o rameno svojho manžela a on ju pevne objímal spolu s ich malou dcérkou.

Všetci tak hrozne smútili, že si nik nevšimol, že sedím sama. Moje miesto bolo vždy pri mame- pripravovala som jej jedlo, pomáhala chodiť, brala som ju k doktorovi, dozerala na lieky. Teraz odišla, moja práca sa skončila a ja som ostala sama.

Začula som ako sa otvárajú dvere a ich zabuchnutie. Rýchle kroky sa ponáhľali po koberci na podlahe. Bol to rozčarovaný mladý muž, ktorý sa rýchlo poobzeral a sadol si vedľa mňa. Zložil si ruky na kolenách. Jeho oči boli plné sĺz. Uplakane začal: „Meškám“ vysvetľoval- aj keď nebolo potrebné žiadne vysvetlenie. Po niekoľkých chválospevoch sa ku mne naklonil a opýtal sa: „Prečo Mary stále oslovujú menom Margaret ?“

„Pretože sa volala Margaret, nie Mary. Nikto ju nikdy nevolal Mary.“ zašepkala som.

Povedala som si: "Prečo si ten muž nemohol sadnúť na opačnú stranu kostola?!" Rušil moje smútenie svojimi slzami a vrtením. Kto tento čudný muž vlastne je?

„Nie, to nie je pravda,“ naliehal. Zatiaľ čo sa už zopár ľudí na nás ukradomky pozeralo. „Volá sa Mary, Mary Peters. Toto nie je ona? Nie je toto evanjelický kostol?“

„Nie, evanjelický kostol je na opačnej strane cez cestu, myslím, že ste na nesprávnom pohrebe, pane.“

Vážnosť udalosti sa vo mne zmiešala s uvedomením si jeho omylu a ja som sa začala smiať. Tvár som si zakryla rukami a dúfala, že to bude vyzerať ako vzlykanie. Lavica zavŕzgala a ostré pohľady ostatných smútiacich robili situáciu ešte komickejšou. Pozrela som sa na poblúdeného muža vedľa mňa a on sa tiež smial uvedomujúc si, že teraz už nemôže z pohrebu odísť. Predstavila som si moju mamu ako sa smeje. Pri poslednom Amen sme vyštartovali von z kostola na parkovisko “Určite budeme  terčom všetkých rečí mesta, zasmial sa. “Volám sa Rick,“predstavil sa mi a keďže zmeškal pohreb svojej tety Mary, pozval ma na kávu. V to popoludnie začala pre mňa životná cesta s mužom, ktorý prišiel na nesprávny pohreb, ale bol na správnom mieste.

Po roku od nášho stretnutia sme sa vzali v kostole, kde bol pomocným kňazom. Tentokrát sme ale obaja prišli načas a do toho istého kostola. V čase smútku ma rozosmial, na miesto samoty a opustenosti som našla lásku. Minulý jún sme oslavovali naše 22 výročie. Keď sa nás ktokoľvek opýta ako sme sa spoznali, Rick odpovie: Moja teta Mary a Ginnina mama nás zoznámili a bola to skutočne nebeská zoznamka.“

Je úžasné vidieť Boha, ako koná v našich životoch. Takže nabudúce- ak budeš s niečím bojovať, vedz, že On je s Tebou. Vydrž, lebo on použije tvoje boje na to, aby sa oslávil.

Preložené z anglického originálu na: http://www.godvine.com