Na začiatok tohto blogu treba spomenúť, že za účastníkov spoločenstva budeme uvažovať záväzných členov spoločenstva. To sú tí, ktorí jednak berú spoločenstvo za svoje a ktorí, ako už aj z názvu vyplýva, sa zaviazali k nejakej aktívnej účasti na spoločenstve, čo by malo znamenať jednak internú angažovanosť (čo je osobná modlitba, pôst a almužna - Mt 6) a externú angažovanosť (čo je služba v spoločenstve navonok, je teda viditeľná inými ľuďmi). Od týchto ľudí sa vyžaduje nejaká angažovanosť, dokonca ak by sa nevyžadovala, tak v spoločenstve niečo nefunguje. Inak sa v spoločenstve pozeráme na manželov, rodiny, možno pracujúcich a inak na mladých študentov, vysokoškolákov, stredoškolákov. Je jasné, že jedna z týchto dvoch skupín ma oveľa viac času a druhá menej. Tak či tak, nie je dobré viazať a nakladať na ľudí bremená, ktoré by nevládali uniesť, to by bolo proti láske. No ako hovorí jedno múdre slovenské porekadlo ,,Čo sa v mladosti naučíš, v starobe akoby si našiel” a tak si dovolím tvrdiť, že zvlášť pri mladých a študentoch im treba pomôcť vytvoriť si návyk k tomu, čo od nich spoločenstvo potrebuje, keďže je to ich spoločenstvo, t.j. osobná modlitba a služba a keďže som hovoril, že im treba pomôcť vytvoriť návyk, tak to hlavne posilňovaním vôle. Ak sa naučíme využívať čas v rámci bežného dňa rozumne (čiže modlitba a služba ako priorita), potom máme skvelý predpoklad, že v budúcnosti budeme robiť správne rozhodnutia. Ak však nebudeme mať takýto návyk, tak postupne sa môže stať, že inás to v spoločenstve nebude až tak baviť a upadneme do tej spomínanej pasivity, prinajhoršom sa zo spoločenstva vytratíme. Takže, ako hovorí Miško Perignáth: ,,Takže preto sa týmto ľuďom nebojím zavesiť na krk viac, ale nie zas úplne veľa :) “ No asi najdôležitejšie pri pasivite sú pasivity. Tie tiež môžme rozdeliť na interné a externé. Externé sú priamo líderstvo alebo animátorstvo v spoločenstve. Je veľa spoločenstiev, ktoré nemajú jasne zadefinovanú víziu, poslanie a štruktúry v spoločenstve, čo predstavuje veľký problém. Potom ako môžeme očakávať, že sa ľudia budú zapájať, keď je v spoločenstve chaos? A za to sú priamo zodpovední lídri. Uvedomujeme si, že aj veľa závisí od osoby lídra, niektorého lídra ľudia dokážu nasledovať hocikam, iného nie. Tu však netreba zúfať, lebo náš Boh si nepovoláva schopných, ale uschopňuje povolaných. Len treba, aby sa lídri o vodcovstve učili, čítali správne knihy, chodili na správne semináre, toto je pre spoločenstvo veľmi dôležité. Dovolíme si tvrdiť, že externé faktory majú väčší vplyv na pasivitu členov spoločenstva ako interné. Lídri sú zodpovední za vytváranie anti-pasívnej atmosféry, lídri by mali v ľuďoch vzbudiť záujem ohľadom zapojenia sa, pretože sú súčasťou niečoho väčšieho - Božieho plánu. Interné faktory priamo tvoria "svet" tohto záväzného člena. Ako vieme, ľudia sú rôzni. Avšak ako najdôležitejšie je, nakoľko je daný človek vydaný Pánovi. Ak prežili skúsenosť Boha, prežili, že Kristus za nás zomrel, spoliehame sa na Božiu lásku, tak si myslím, že problém s pasivitou nebude, pretože ,,aktivita" je prakticky len odpoveďou na to všetko, čo od Pána dostaneme. Nebude problém modlitba, nebude problém služba, lebo v hlave a v srdci je všetko v poriadku. Pasivita bude problémom, ak rozhodnutie pre Krista nebolo úplné, alebo napríklad prebieha zápas s nejakým hriechom, alebo je tu nejaké zranenie, neodpustenie, atď. Často veci, za ktoré daný človek ani nemôže. Môžeme sa však rozhodnúť odpustiť a veriť Bohu. Ak sa toto nepokryje, tak je len otázka času, kedy človek odskočí. A na koniec pár slov od Miška Perignátha o pasivite: ,,Mám pocit, že problém pasivity je sám osebe ľahko riešiteľný a tieto riešenia sú úplne jednoduché. Väčšinou ide o triviálne veci - napr. pripomenutie Božej lásky, a hneď sa zlepší osobná modlitba čo potom vidieť na spoločnej modlitbe a na službe... Som presvedčený,. že nie je potrebné hľadať komplikované spôsoby a prehnane túto otázku riešiť, ale skôr sa treba vrátiť k podstate, k jednoduchosti. Neposudzovať ľudí, že ide o lenivcov, ale skôr sa pýtať, či my ako lídri sme vytvorili vhodné podmienky na ich rozvoj. Teda či my ako lídri máme intímny vzťah s Bohom (TO MUSÍ BYŤ VIDIEŤ) a či sme múdri (čím myslím aj že máme trošku "líderské vzdelanie", ale hlavne, či sme vnímaví na Boží hlas). Takže sú to veľké výzvy. Ale vízia, ktorá je ľahko dosiahnuteľná, ani nie je víziou :) “
Mirko Barutiak