V úvode i v závere Ježišovho verejného pôsobenia (a teda i liturgického obdobia „cez rok“) nám evanjelista Marek predstavuje dve nenápadné ženské postavy. Tou prvou je Petrova svokra, ktorú Ježiš v Kafarnaume (v Petrovom dome) uzdraví z horúčky (viď evanjelium 5. nedele cez rok, cyklus B – Mk 1,29-39). Tou druhou postavou je neznáma vdova, ktorá v jeruzalemskom chráme (t.j. v Božom dome) vhadzuje do chrámovej pokladnice dve drobné mince.
Nepoznáme meno žiadnej z týchto dvoch žien. O každej sa dozvedáme len minimum informácií. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že obe sú len náhodne vybranými reprezentantkami z anonymného zástupu tých, ktorí nejakým spôsobom prišli do kontaktu s Ježišom. Bližšie poznanie Ježišovho príbehu nás však vedie k istote, že tomu tak nie je. V evanjeliu neexistujú náhodní komparzisti. Každá z postáv hrá dôležitú rolu. Platí to i o týchto dvoch ženách. Stoja na začiatku a na konci Ježišovho verejného pôsobenia, akoby spolu vytvárali „veraje dverí“, ktorými aj my môžeme „vstúpiť“ do Ježišovho príbehu. Ba ešte viac, každá z nich je určitým spôsobom obrazom samého Ježiša...
Petrova nemocná svokra, ktorá na Ježišov zásah náhle vstáva a obsluhuje prítomných, predstavuje samého Ježiša, ktorý prišiel na svet práve preto, „aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45). Z Ježišovho „poverenia“ sa táto svokra stáva učiteľkou pre učeníkov každej doby, ktorí sú nemocní túžbou po moci a stále dychtia po najlepších miestach (viď Mk 9,33-35; 10,35-41).
Chudobná vdova, ktorá do chrámovej pokladnice vhadzuje celé svoje živobytie, predstavuje Ježiša, ktorý celý svoj život (nielen prostriedky na živobytie) odovzdáva do Otcových rúk. Z Ježišovho „poverenia“ sa táto vdova stáva učiteľkou pre učeníkov každej doby, ktorí sa sústavne chvejú strachom o svoj život a zdráhajú sa odovzdať ho Bohu (viď Mk 4,35-40; 6,45-50).
Ježiš varuje pred učiteľmi zákona v dlhých rúchach, ktorí sa bezohľadne tlačia na prestížne pozície. Nenápadne, ale nástojčivo nám stavia pred oči celkom iných učiteľov. Sú nimi postavy, ktorým sa nedostáva spoločenského uznania: chudáci, cudzinci, žobráci, mrzáci, slepci (viď Mk 10,46-52), bezvýznamné ženy, zaznávané vdovy... Práve títo úbožiaci nás každý svojím spôsobom odkazujú na Krista – jediného Učiteľa, ktorý podľa pravdy učí Božej ceste (viď Mk 12,14).
Ježiš učil zástupy. Hovoril im: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. [...]
Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. [...] Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans. Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice.“
Viď Mk 12,38-44
