Minulú nedeľu v nás prorok Jeremiáš vzbudil túžbu po novej zmluve vpísanej do nášho srdca. Na Kvetnú nedeľu sa zdá, akoby sa na zmluvu úplne zabudlo. Jeden zo štyroch spevov neznámeho autora začlenených do knihy proroka Izaiáša pred našimi očami načrtáva tajomnú postavu Pánovho Služobníka, pričom neuvádza jeho meno ani pôvod. Ak je však v našom srdci ešte stále živá túžba, ktorú sme vyslovili pred týždňom, nemala by pre nás táto postava predstavovať žiadnu záhadu. „Chceli by sme vidieť Ježiša,“ opakovali sme spolu s niektorými Grékmi, ktorí v Jeruzaleme prišli za Filipom (viď Jn 12,20-33). Dnes dostávame na túto žiadosť odpoveď.
Poslušný učeník, ktorý pozorne počúva Boží hlas a milým slovom posilňuje unaveného, je sám Ježiš. Tu ho vidíme. On je Pánov Služobník, ktorý nastavuje svoj chrbát tým, čo bijú, svoje líca tým, čo trhajú, a nezakrýva svoju tvár pred potupou a slinou. On je tým pšeničným zrnom, ktoré ako prvé padá do zeme a odumiera, aby prinieslo veľkú úrodu. On ako prvý stráca svoj život, aby všetkých nás zachránil pre život večný (viď Jn 12,20-30 – evanjelium 5. pôstnej nedele). Ale to nie je všetko. V tvári Pánovho Služobníka opísanej v prorockými spevmi je zároveň viditeľná i vytúžená nová zmluva. Nová zmluva už totiž nie je iba právnym vzťahom medzi dvomi subjektmi. Má konkrétnu živú tvár. Je ňou tvár Ježišova. Každý, kto nasleduje jeho – Pánovho Služobníka, s údivom pozoruje, ako sa nová zmluva vpisuje i do jeho vlastného srdca. I jeho vlastná tvár sa stáva podobnou tvári Syna s veľkým S. Nadobúda skutočné črty Božieho syna/Božej dcéry, ktoré nedokáže zakryť žiadna potupa ani sliny.
Viď Iz 50,4-7:
Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.
Podnety k Mk 14,1 – 15,47 TU
