Neznámy hluchonemý, ktorého v dekapolskom kraji privádzajú k Ježišovi, je dokonalým obrazom farizejov a zákonníkov z evanjelia minulej nedele (viď Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23). Ich uši síce zachytávali Ježišov hlas, ale ich srdcia boli dokonale hluché k jeho slovu. Ich ústa bľabotali čosi o obyčajach otcov a poškvrnených rukách, ale ich reči dávali asi taký zmysel ako nezrozumiteľné zvuky nemého. Hluchonemý v dekapolskom kraji však nepredstavuje iba túto vybranú skupinku. Je „ikonou“, či skôr zrkadlom každého z nás. Každý Adamov potomok sa totiž rodí hluchonemý. Nedokáže sám od seba zachytiť Boží hlas, porozumieť Pánovmu slovu a osloviť svojho Stvoriteľa jeho pravým menom: „Otče!“ (viď Mt 6,9). Každý Adamov potomok potrebuje, aby ho priviedli k Ježišovi a aby on naňho vložil ruku. Liturgia nás každý  týždeň (či dokonca každý deň) privádza k Ježišovi a spoločenstvo Cirkvi ho prosí, aby sa nás dotkol. Musíme mu však dovoliť, aby nás vzal nabok od zástupu. Inak sa nás nemôže dotknúť. Anonymne a hromadne to nejde. Je potrebné, aby vložil prsty práve do našich uší. Ako to?! Veď keď nám niekto vloží prsty do uší, predsa nám ich zapchá. Áno, práve o to ide. Naliehavo potrebujeme, aby Ježiš zapchal naše uši pred nezmyslami, ktoré do nás hustí „knieža sveta“ (viď Jn 14,30), a aby do našich úst vložil to, čo vychádza z jeho úst (viď Mt 4,4 a Dt 8,3), t.j. nasýtil nás svojím slovom.

Viď Mk 7,31-37

Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom...