Dialóg o najväčšom z prikázaní je posledným z trojice rozhovorov, ktoré s Ježišom vedú predstavitelia troch hlavných mienkotvorných skupín židovského národa. Najskôr farizeji a herodiáni kladú Ježišovi zákernú otázku... [...] Posledný z rozhovorov – ten dnešný – sa ale nesie v inom duchu než tie dva predchádzajúce...

Dialóg o najväčšom z prikázaní je posledným z trojice rozhovorov, ktoré s Ježišom vedú predstavitelia troch hlavných mienkotvorných skupín židovského národa. Najskôr farizeji a herodiáni kladú Ježišovi zákernú otázku o platení daní cisárovi (viď Mk 12,13-17). Potom sa saduceji ako odporcovia viery v zmŕtvychvstanie pokúšajú svojou otázkou dokázať domnelú absurdnosť života po smrti (Mk 12,18-27). Na záver tohto defilé prichádza jeden zo zákonníkov a pýta sa Ježiša, ktoré prikázanie je prvé zo všetkých. Každý z troch rozhovorov sa začína tým, že Ježišovi ktosi kladie otázku a on má na ňu odpovedať. V istom momente sa však role zamieňajú. Pánom situácie sa stáva Ježiš a adresátmi otázok tí, ktorí ho chceli skúšať. Aj v poslednom dialógu je jednoznačným pánom situácie Ježiš.  On je tým, kto stanovuje kritériá správnosti odpovedí. Teraz ale nereaguje na otázku otázkou.  Posledný z rozhovorov – ten dnešný – sa totiž nesie v inom duchu než tie dva predchádzajúce. Tento znalec zákona sa neobracia na Ježiša s provokáciou. Jeho otázka prezrádza úprimnú túžbu po pravde. Ježiš nechce umlčať všetky ľudské otázky ani zahnať niekam do kúta všetkých, ktorí sa odvážia o niečom pochybovať. Zoči-voči Ježišovmu slovu však nutne utíchajú všetky jalové špekulácie samoľúbych pseudointelektuálov a dostávajú priestor otázky, ktoré naozaj pátrajú po pravde.

Zdá sa, že okrem toho jedného zákonníka ostatní účastníci troch rozhovorov s Ježišom takýchto otázok (ešte) neboli schopní. Evanjelista totiž konštatuje, že už nik sa neodvážil Ježiša vypytovať. A čo my? Tiež spolu s nimi rozpačito mlčíme, alebo Ježišovi otvorene predkladáme svoje otázky v istote, že on sám bude tou najlepšou odpoveďou?