Nemusíme sa nechať znechutiť tým, že na ceste za Ježišom nekráčame vždy konštantným tempom, s neochvejným nadšením a odhodlaním, ale že sa na nej pomerne často potkneme či spomalíme. Aj Ježišovi učeníci najprv s bázňou žasli nad tým, že Ježišove nároky sú skutočne vysoké a ešte viac nad tým, že v ich životoch sa podivuhodne rysuje ich uskutočňovanie (viď evanjelium 28. nedele cez rok, Mk 10,17-30). Ale zakrátko na to ich bázeň vystriedal bezuzdný karérizmus a pokorný údiv ustúpil rozmarnej túžbe po výhodných pozíciách. Neznamená to však, že takéto náhle zmeny životných priorít sú v poriadku. Evanjelium nás neučí ľahostajne mávať rukou nad tým, že sme na ceste za Ježišom nestáli a nedôslední: „Veď čo? Ježišovi najbližší apoštoli na tom neboli o nič lepšie!“ Nie. To, čomu sa môžeme dnes naučiť, je Ježišovo milosrdenstvo a trpezlivosť, s akou svojim učeníkom znova a znova vysvetľuje, v čom spočíva pravá veľkosť, pravé prvenstvo a pravá moc. Práve zhovievavosť a milosrdenstvo voči pomalosti, slabosti a natvrdlosti tých druhých je totiž tým najlepším spôsobom, ako prekonáme svoju vlastnú pomalosť a nedokonalosť v nasledovaní Ježiša.

Viď Mk 10,35-45

Tu k nemu pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ [...] Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: [...] „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.“