Kniha proroka Jonáša pripravuje čitateľovi nejedno prekvapenie. Jedným z takýchto prekvapení je aj pozoruhodný vzťah medzi Jonášovým kázaním a reakciou ninivských obyvateľov. Jonáš je „Hebrej a ctiteľ Pána, Boha nebies, ktorý učinil more a suchú zem“ (Jon 1,9). V strohom posolstve, ktoré ohlasuje Ninivčanom, však nepadne o tomto Bohu ani slovo[1]. Keď Jonáš prechádzal mestom, volal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.” Nepodáva žiadne teologické zdôvodnenie, žiadny poukaz na vyššiu moc či Božiu autoritu. Vyslovuje len stručnú hrozbu: „Ešte štyridsať dní...“

Ninivskí obyvatelia sú pohania. Nevieme o nich takmer nič, môžeme však rozumne predpokladať, že o Pánovi, Bohu Izraela, nemajú ani potuchy. Ich mestom chodí akýsi cudzí chlapík a vykrikuje: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.” Aká je ich reakcia? V biblickom texte čítame: „Obyvatelia Ninive uverili v Boha.“ Našu pozornosť samozrejme omnoho viac upúta nasledujúca informácia o pôste a o vrecovine, avšak práve táto poznámka, utrúsená akoby mimochodom, je pre zbožného čitateľa naozajstná „terapia šokom“. Títo zavrhnutiahodní pohania uverili v Boha, hoci o ňom dokonca ani poriadne nepočuli! Títo ninivskí bezbožníci zaujali ten istý postoj ako sám Abrahám – praotec viery (viď Gen 15,6)! Títo hriešni Ninivčania, ktorým Jonáš na plné hrdlo ohlasoval iba rozvrat a skazu, dokázali prejaviť vieru, na akú sa vyvolený Izrael nie a nie zmôcť![2] Zaiste je príjemné na záver si uľahčene vydýchnuť, pretože Boh nakoniec Ninivčanov nepostihol nešťastím, ktorým im hrozil. Len nech v nás toto vydýchnutie neumlčí pár otázok, pred ktoré nás Jonáš a Ninivčania práve postavili: Nám na rozdiel od Ninivčanov nechýba zvesť o pravom Bohu, dokážeme mu však aj z celého srdca uveriť? Aj strohá hrozba z úst neochotného proroka Ninivčanom bohato stačila k tomu, aby uverili v Boha. K čomu nás vedú informácie od výmyslu sveta, ktorými si denne plníme hlavu? Vedú nás k tomu, aby sme tiež uverili v Boha?

Viď Jon 3,1-5.10