Ak nedeľná liturgia predkladá úryvok s chválou na perzského kráľa Kýra, ktorý vyvolenému národu umožnil návrat z babylonského zajatia, určite to nie je preto, aby sme ešte aj dnes s obdivom upierali zasnený pohľad na historickú postavu, ktorej sláva zašla už pred viac ako 25 storočiami. Pánov pomazaný – kráľ Kýros je iba matným a veľmi nedokonalým predobrazom iného a omnoho väčšieho Pánovho pomazaného – Krista. Jemu Pán podrobil všetky národy. Pred ním sa zohýnajú chrbty kráľov. Jemu sa otvárajú všetky brány. Jeho Pán opásal slávou a mocou. On definitívne vyslobodil Pánov ľud z oveľa horšieho zajatia než bolo zajatie babylonské. Starozákonná chvála na kráľa Kýra má trvalý význam pre stále nové generácie čitateľov a poslucháčov len preto, že je stále platným pozvaním k chvále iného Pánovho pomazaného, a tým je Ježiš Kristus. Starozákonný izaiášovský text nás tak učí dôležitému myšlienkovému kroku, ktorý je veľmi užitočný k pochopeniu aj iných biblických úryvkov. Je to posun od nedokonalého predobrazu k stále plnšiemu poznaniu toho, koho zobrazuje. Učí nás postupovať od nejasných náznakov k podstate skutočnosti, ktorú znázorňujú, a od dočasných pozemských skutočností k trvalým a definitívnym Božím pravdám. Pozvanie k podobnému kroku je ukryté aj v Ježišovej odpovedi na otázku o platení dane: „Dajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.” Povinnosť dávať cisárovi, čo je cisárovo, Ježiš zdôvodňuje cisárovým obrazom a nápisom na daňovom peniazi. Jeho odpoveď má však ešte druhú časť: „Dávajte Bohu, čo je Božie.“ Zdôvodnenie tohto záväzku už Ježiš nevyslovuje. Môžeme k nemu dospieť sami. Existuje medzi stvorenými dobrami niečo, čo by nenieslo stopu svojho Stvoriteľa? Nie sú snáď na všetkých živých i neživých stvoreniach „odtlačky prstov“ toho, ktorý ich stvoril? Nie je azda sám človek jeho vlastným obrazom (viď Gn 1,27)?

Podobne ako tomu bolo medzi starozákonným Kýrom a novozákonným Kristom, aj cisárovo právo na podiel z peňazí, ktoré nesú jeho obraz a nápis, je iba bledým a veľmi nedokonalým obrazom Božieho práva na všetko, čo stvoril. Aby sa nám však obraz a zobrazovaná skutočnosť nezliali dokopy, okrem podobnosti je medzi nimi aj priepastný rozdiel. O Kýrovi Pán hovorí: „Ty si ma nepoznal.“ O Kristovi platí: „Nik nepozná Otca iba Syn“ (porov. Mt 11,27). Platiť daň cisárovi znamená trpieť jeho nadvládu. Patriť Bohu a všetko mu odovzdávať znamená požívať plnosť slobody. 

Toto hovorí Pán o svojom pomazanom, Kýrovi: „Vzal som ho za pravú ruku, aby som mu podrobil národy, zohol pred ním chrbty kráľov a otvoril pred ním brány; nijaká brána neostane zavretá.

Viď Iz 45,1.4-6

Ukážte mi daňový peniaz!” Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?” Odpovedali mu: „Cisárov.” Tu im povedal: „Dajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.”

Viď Mt 22,15-21