Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!“
Ale on odpovedal: „Nechce sa mi.“ No potom to oľutoval a šiel.
Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: „Idem, pane!“ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?
Viď Mt 21,28-32
Bola odpoveď veľkňazov a starších ľudu na Ježišovu otázku správna alebo nie? Mali pravdu v tom, že otcovu vôľu splnil ten prvý zo spomínaných dvoch synov? V načrtnutej situácii nie je veľmi na výber. Druhý syn určite otcovu vôľu nesplnil. Zostáva teda len jedna možnosť – ten prvý syn. Zdá sa však, že Ježiš na odpoveď veľkňazov a starších ľudu nereaguje takto jednoznačne. Nepotvrdzuje ich odpoveď jasným súhlasom: „Máte pravdu!“ Medzi príbehom a odpoveďou Ježišových poslucháčov tak vzniká určitý moment neistoty, akoby „prázdny priestor“, v ktorom je možné očami viery uvidieť ešte jednu postavu, ešte jedného syna... Kto to je?
Je jasné, že druhý syn z príbehu len navonok prejavil súhlas s otcovou vôľou, ale jeho konanie bolo úplne opačné. Jeho srdce nebolo srdcom syna, veď oslovoval svojho otca „pane“, ako keby nebol jeho synom, ale otrokom. Ten prvý syn z príbehu nakoniec síce vykonal, o čo ho požiadal otec, ale vôbec sa mu do toho nechcelo. Ani jeho srdce nebolo srdcom syna. Inak by mu otcova vôľa nebola protivnou povinnosťou, ku ktorej sa musí prinútiť, ale zdrojom radosti. Môže mať dobrý otec skutočné potešenie z toho, že sa jeho syn núti do niečoho, čo ho ani trochu nebaví?
Na Ježišovu otázku: „Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ by sa teda mohlo ponúkať ešte jedno riešenie: „Nikto.“ Ani jeden z týchto dvoch synov nesplnil otcovu vôľu. Prvý syn splnil iba otcov príkaz, ale nie otcovu vôľu. Jej obsahom je predsa ešte niečo viac než len namáhavá práca. Nespočíva len vo vykonaní nepríjemnej povinnosti, ale aj v radosti z toho, že otec a syn sú zajedno vo všetkom (porov. Jn 10,30). A práve toto je situácia tretieho syna – Syna, ktorý nevystupuje v príbehu, lebo on sám je jeho rozprávačom. On je „najkrajší z ľudských synov“ (viď Žl 45,3), lebo jeho „pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ho poslal“ (Jn 4,34). On je jediný Syn, ktorý splnil Otcovu vôľu (viď Mt 26,39). Mýtnici a neviestky predchádzajú veľkňazov a starších ľudu na ceste do Božieho kráľovstva, pretože spoznali práve tohto Syna, na ktorého Ján ukázal (viď Mt 3,1-17), nechali sa uchvátiť jeho krásou a rozbehli sa za ním, aby ich on urobil takými ako on – synmi a dcérami nebeského Otca.
Ďalšie komentáre k nedeliam liturgického roku TU
