Pripravujeme sa na Kristov príchod, na stretnutie s ním. Tento týždeň zameriavame svoju pozornosť na to stretnutie konečné, definitívne. Ide o rozhodujúcu chvíľu nášho života. Logicky vzaté, všetko by jej malo byť podriadené, lebo všetko smeruje k nej... 

 

Nie je to ľahká úloha. Mnísi z rehole cisterciánov sa pri stretnutí zdravia slovami: „Memento mori“ (pamätaj na smrť). Ako pozdrav sa to môže zdať vskutku čudné – nejdú pri ňom zimomriavky po chrbte? Ak sa však nad ním zamyslíme, je to vlastne pozdrav-prianie, ktoré sa týka toho najdôležitejšieho, a preto hovorí oveľa viac než „Dobrý deň“ či „Maj sa dobre!“. Je to prianie, a zároveň výzva na bdelosť. 

 

A o to nám práve teraz ide: využiť toto adventné obdobie na obnovenie sa v bdelosti. Svätý Otec Ján Pavol II. to vysvetľoval veľmi stručne a veľmi výstižne na jednom zo svojich stretnutí s mládežou: „Prvým významom slova bdieť je byť svedomitým človekom, teda žiť podľa svojho svedomia.“ 

 

Skutočne, toto je súhrnný význam evanjeliových textov, ktoré vyzývajú na bdelosť: „Majte bedrá opásané“ (v kontexte Lk 12,35-48) znamená buďte pripravení na prácu. Na akú prácu? To nie je teraz dôležité. Prácu bude rozdeľovať Pán: obsluhovanie, poslanie, či účtovanie. V mentálnej rovine to znamená nebyť „v pyžame“ ako niekto, kto už nikoho nečaká, ale pomaly ... zaspáva. Kresťan nesmie byť ospalý – náš krst nám to priam zakazuje! Naopak, ako hovorí ďalej Ježiš, treba mať „lampy zažaté“, teda svietiť – aby každý videl, že som hore, teda že nespím, že zjavne niekoho čakám. V tomto zmysle je dobré spomenúť si aj na iné Kristove slová: „Ste svetlom sveta“ (Mt 5,14) a na súvis, v akom ich vyslovuje...  

 

Pokúsme sa dnes zamyslieť nad týmito obrazmi a pouvažovať o tom, aké by malo byť, čoho by sa malo týkať to naše bdenie: hlavne bdenie nad vlastným svedomím. Zvlášť tu je nebezpečenstvo určitého „učičíkania“, čiže uspania veľmi vážne, a preto Svätý Otec kladie práve tento význam slova „bdieť“ na prvé miesto.