Už je najvyšší čas vybrať sa na cestu, lebo z Nazaretu do Betlehemu je to asi 150 km. Táto cesta ešte nie je tá neskoršia rímska, takže na oslovi, zvyčajnom dopravnom prostriedku chudobných, trvá celé štyri dni. Navyše Mária je v požehnanom stave, v poslednom mesiaci, a tak sa nemožno veľmi ponáhľať. Na druhej strane však bolo by lepšie, keby sa dieťa narodilo až v Betleheme, a nie v Nazarete (keďže treba ísť na súpis), alebo nedajbože po ceste. Takže poďme.

Asi takéto myšlienky prebiehali hlavou sv. Jozefovi, keď dostal príkaz, aby sa šiel i s manželkou zapísať do mesta, odkiaľ pochádzal jeho rod. Cesta krásna a dojímavá pre nábožných pútnikov (ide sa cez samé významné miesta židovských dejín: Jezrael, Gelboe, Samária a v Judsku Silo a Betel, no hlavne Jeruzalem; za ním je to už len kúsok), avšak pre ženu, ktorá je v deviatom mesiaci, to veru nie je med lízať... Jozef si je toho dobre vedomý, navyše prednedávnom sa dozvedel, že jeho manželka nie je hocijaká žena, a predovšetkým to dieťa, ktoré nosí pod srdcom a ktorého má byť on ochrancom, nie je hocijaké dieťa...

Človek by čakal, že po takom významnom Božom zásahu do života On sám prevezme ochrannú ruku a bude odstraňovať prekážky na ceste svojho diela. A tu opak sa zdá byť pravdou! Z ľudského hľadiska Jozef mal všetky dôvody domnievať sa, že teraz sa už len akosi stiahne do úzadia a iniciatívu v jeho rodine prevezme Božia Prozreteľnosť. Avšak Boh od neho i od nás nežiada ústup, ale skutočné životné nasadenie. Boh si na spoluprácu vyberá odvážnych, nie padavky. Ba ich odvahu neustále preveruje skúškami dôvery...

A čo asi prežívala v tejto situácii Panna Mária? Ťažko je nazrieť do srdca „plného milosti“, ale pokúsme sa čosi aspoň vytušiť.

Mária bola tiež z Dávidovho rodu a iste poznala Micheášovo proroctvo o Betleheme (Mich 5,1). Navyše, keďže bola tiež pôvodom Betlehemčanka, často s hrdosťou opakovala tieto slová proroka. Po tom, čo sa s ňou stalo, asi ostala užasnutá, keď prišla správa o súpise, ktorý ich s Jozefom nútil ísť do Betlehema. Človeka niekedy pochytí až taká „zbožná hrôza“, keď si uvedomí, čím všetkým si je Boh schopný poslúžiť na svoje ciele.

Je viac než pravdepodobné, že práve z tohto čerpala energiu, silu, odvahu, ba i radosť na túto cestu. Vedomie Božej ochrany (hoci nie nejako priamo citeľnej) a Božieho riadenia dejín bolo pre ňu silnejšie než všetky problémy.

Jozefa mohlo vážne pokúšať zúfalstvo, keď prišli do Betlehema a „nebolo pre nich miesta v útulku“. Skúsme si predstaviť tú zodpovednosť, ktorú pocítil, keď do toho všetkého mu Mária povedala, že už je to tu... To bola pre nich obidvoch obrovská skúška dôvery. (Spomeňme si, ako sme už uvažovali, že pre Židov bolo úplne neprípustné spojiť ideu Mesiáša s utrpením!) Teraz sa tu mal narodiť niekto, kto sa počal z Ducha Svätého (aspoň v tom mali obaja jasno), a zdalo sa, že práve oni – ako vyvolení ľudskí nositelia tohto Božieho tajomstva – zlyhali na celej čiare, a to hneď na začiatku!

Je pravdepodobné, že práve Mária vnášala do tejto atmosféry prepotrebnú dôveru v Boha a povzbudzovala i Jozefa, veď Božiu prítomnosť cítila intenzívnejšie než ktokoľvek iný: „Božie plány sú iné než naše, ale On nás určite neopustí.“

Toto sú slová, ktoré aj dnešní „Jozefovia“ potrebujú počuť od dnešných „Márií“... Každá žena by mohla (mala?) byť nositeľkou dôvery v rodine... Ženské srdce je pre túto hodnotu zvlášť uspôsobené.