Začnime tento týždeň meditáciou o dejinách očakávania. Očakávanie Spasiteľa – Mesiáša – žilo vo vyvolenom národe spolu s nádejou na uskutočnenie Božieho kráľovstva na zemi. Prvýkrát v židovských dejinách sa táto myšlienka objavuje pri udalosti, ktorá vlastne znamená vznik, formovanie sa izraelského národa: pri oslobodení z egyptského otroctva (pozri Ex 15).

Druhým dôležitým obdobím tohto očakávania je obdobie kráľovstva, ktoré malo prísne teokratickú štruktúru (skutočným „kráľom“ bol Boh). Dejiny kráľovstva však privádzajú ku kríze tohto modelu: praktická skúsenosť často odporuje ideálu o Božom kraľovaní nad Izraelom. Proroci však upozorňovali, že skutočné Božie kraľovanie vysoko presahuje historické skúsenosti teokratickej monarchie Izraela (pozri napr. 2Kr 7,4-14). Toto privádza k tretiemu obdobiu očakávania: Božie kraľovanie sa uskutoční na konci časov a bude zavŕšením dejín. Po návrate z babylonského zajatia pojem Mesiáša sa dostáva na hranicu medzi dejinami a večnosťou: pôvod má ľudský a moc božskú.V knihe proroka Daniela (hl. 7) je zaznamenaný najvyšší starozákonný pohľad na Mesiáša: „syn človeka“, ktorý prichádza na oblakoch (zhora) a je prostredníkom s tvárou človeka (zdola). Je zaujímavé všimnúť si, že Pán Ježiš aplikuje na seba práve ento pojem: „syn človeka“, nie „Mesiáš“ ani „kráľ“.

V Ježišovom období už dlho niet prorokov a ľud to interpretuje ako Boží hnev, ktorý má čoskoro prepuknúť. Mesiáš je teda očakávaný ako ten, kto odvráti túto hroznú perspektívu. Ľud očakáva „Syna Dávidovho“ (Mesiáša ako kráľa, u niektorých skupín i s celkom konkrétnou politickou predstavou), alebo – v duchovnejších kruhoch (napr. eséni) – sa očakáva “Áronov pomazaný“ (teda Mesiáš ako kňaz, učiteľ spravodlivosti). V každom prípade nikdy židovský národ neočakávala Mesiáša ako Boha (ani Dan 7 nie je výnimkou). Takisto, na druhej strane, bolo nemysliteľné spojiť predstavu Mesiáša s utrpením. (Päť „spevov o služobníkovi Božom“ u Iz 42-53, a najmä ten v Iz 50 aplikujú na Mesiáša jedine kresťania, ako výsledok dodatočnej reflexie o spásonosnom utrpení Ježiša Krista.)

Čo nám môžu povedať tieto dejiny? Načo je užitočné o nich rozjímať?

Boh pripravuje svoj ľud, vzbudzuje a živí v ňom očakávanie, a predsa ho ďaleko presahuje. Napĺňa nádeje človeka, ale tak, že ich dvíha na vyššiu (pre človeka často nepredstaviteľnú) rovinu. Nie je táto skúsenosť židovského národa skúsenosťou každého z nás? Ale pozor: drvivá väčšina členov vyvoleného národa túto Božiu iniciatívu neprijala. Prečo? Boli príliš naviazaní na svoje predstavy a nedali Bohu priestor, v ktorom by mohol konať...

A čo my? Ako sme my naviazaní na svoje predstavy a očakávania ohľadom svojich plánov, svojej budúcnosti a pod? Tie slová, typické pre kresťanskú modlitbu: „...no nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42) znamenajú totiž predovšetkým: ty vieš lepšie než ja, čo je pre mňa dobré...Poučme sa z dejín židovského národa – nech je nám jeho

skúsenosť odstrašujúcim príkladom tragédie upätej naviazanosti

na svoje predstavy.