Dnešné čítania: Mal 3,1-4.23-24; Ž 25; Lk 1,57-66.
Dnes si vypočujme rozprávku (kedysi som ju videl v animovanom
spracovaní a veľmi ma oslovila). Do predvianočného zhonu
sa istotne hodí trošku si oddýchnuť práve pri tomto žánri.
Kde bolo, tam bolo, žil malý chlapček. Mamička mu zomrela
a býval len s oteckom v malom chudobnom domčeku. Pri domčeku
bolo políčko, ktoré ich živilo. Jedinou chlapčekovou hračkou
i kamarátom bol somárik, ktorého mal rád ako vlastného brata.
Denne sa s ním rozprával, zbieral mu najšťavnatejšiu trávu a somárik
sa mu tiež oplácal svojou láskou.
Toho roku však pole neprinieslo očakávanú úrodu, a tak
otecko rozhodol, že somárika treba predať, lebo nebolo z čoho živiť
ho. Chlapček veľmi zosmutnel. Nedalo sa však nič robiť. Poprosil
teda otecka, aby ho sám mohol odviesť do mesta, lebo chcel
somárika predať niekomu, kto ho bude mať tak rád ako on.
Vybral sa teda do mesta. Hneď pri bráne sa opýtal, či nepoznajú
niekoho, komu by sa mohol hodiť jeho somárik. Poslali ho
do cirkusu, ktorý práve v meste hosťoval. Keď však chlapček
videl, ako tam týrajú zvieratá, ušiel odtiaľ preč. Ktosi iný poradil,
aby sa opýtal u majstra kožiara. Ten sa už-už chystal na somárikovu
jemnú kožku, ale keď chlapček pochopil, načo by mu bol
jeho somárik, znovu i so somárikom ozlomkrky ušiel. Podobne pochodil
aj u majstra mäsiara. Keď slnko začalo veľmi páliť, unavený
hľadaním uložil sa i so somárikom do tieňa, oprel hlavu o jeho
chrbát a zaspal.
Zrazu ho však ktosi budí: „Chlapček, je pravda, že máš toho
somárika na predaj?“ pýta sa ho príjemný mladý pán. Chlapček
sa najprv potešil záujmu, ale potom si spomenul na doterajšie
skúsenosti a pýta sa: „Pane, a budete sa oňho dobre starať?
Viete, toho somárika mám veľmi rád a keby som nemusel, za nič
na svete by som ho nepredal. Aj vám ho predám len ak mi sľúbite,
že budete k nemu dobrý.“ „Neboj sa“, odpovedal s úsmevom
pán. „Potrebujem ísť na ďalekú cestu a moja manželka práve
čaká bábätko. Preto hľadám pre ňu nejakého dobrého somárika s
mäkkou kožkou, aby som ju mohol na ňom odviezť...“
Chlapček privolil, potajomky zotrel slzu z oka a pobral sa
domov. Keď vystupoval po návrší za mestom, zbadal na opačnom
konci vychádzať z mesta toho uja. Ťahal za sebou somárika a na
ňom sedela jeho manželka. Tete sa na somárikovom mäkkom
chrbte určite dobre sedelo. Hoci bola ďaleko, zdalo sa mu, že je
veľmi krásna, usmieva sa a miestami pohladí somárika. „Ako
dobre, že som jeho kožu tak starostlivo čistil a česal“, pomyslel si
chlapček. „Teraz má teta z môjho somárika radosť!“ Na svoje
prekvapenie mu už ani nebolo tak smutno za somárikom. Len
hviezdy dnes večer akosi zvláštne žiarili. Vlastne, to jedna
z nich...
Rozprávka sa skončila. Ale nechoďme ešte spať.
Aj my máme totiž svojho „somárika“. Skúsme ho dnes pohľadať
medzi darmi, ktoré sme dostali. A hlavne, starajme sa oňho.
Nevieme veru, aké má Boh s ním plány... A neznepokojujme
sa, keď si ho od nás požiada...
Autor