Ak sa vraví, že skrze kňazov sa k nám prihovára Boh, v tomto prípade tomu nie je ťažké uveriť...
Bezprostredne po trojhodinovom príhovore so svätom omšou, dokáže počas krátkej chvíle rozprávať o Bohu, Cirkvi a živote ako málokto. Túto svoju schopnosť pripisuje Duchu svätému. Farár zo Žakoviec, Marián Kuffa.
Už vyše dvadsať rokov venujete svoj život ľuďom, ktorí sa ocitajú na spoločenskom a morálnom dne. Ako sa im dá pomôcť v takomto stave úplnej beznádeje? Čo je tou "prvou pomocou", ktorú im vtedy dávate?
Nemôžeme im poskytnúť istotu, tú dáva jedine Boh. No my im môžeme dať nádej. Na „križovatke“, na ktorej v tých chvíľach stoja, im ukazujeme smer. Avšak ani potom, keď si vyberú ten správny, nesmú dvíhať pyšne nos smerom hore, pretože nikdy nevedia ako a kedy môžu zablúdiť, odbočiť a čo ich môže zlákať alebo odradiť. Je potrebné ostať skromným, lebo cieľ cesty to ešte vtedy nie je. Pomoc, ktorú im v Žakovciach ponúkame, a teda správna cesta, na ktorú ich navádzame, je tou nádejou, ktorú im vieme a môžeme dať.
K tomu všetkému určite nestačí len samotný dobrý úmysel, ale človek musí mať pri takomto poslaní aj skutočnú odvahu. Tá sa dá odkiaľ a ako získať?
Je to veľmi ťažké. Obyčajne však pri tom neukazujeme ani svoje svaly, jazyk či hlavu. Obrazne povedané – v jednej ruke držíme kelňu a budujeme, aby sme neboli len teoretici. Tou druhou ukazujeme prstom smerom k nebu, kde pôsobí Božia prozreteľnosť. Nie svaly či vlastné schopnosti, ale Boh je tým, ktorý nám všetkým dáva potrebné dary a vlohy, aby sme konali to, čo On od nás chce.
Ak sa začneme v modlitbe úprimne pýtať Boha, ukáže nám kadiaľ ísť a dá nám na to všetky predpoklady. Sám som niekedy prekvapený z mojich reakcií alebo rozhodnutí. A občas sa ma pýtajú, ako som to vtedy vedel či prečo som sa rozhodol tak alebo onak. V tej chvíli to však neviem. Naozaj nie. Viem však, že ak sa pýtame Ducha Svätého, odpovie nám a bude nás viesť. Pokorní ľudia sa pýtajú a pyšní diktujú. Čo robíme my pri modlitbe? Modlíme sa vôbec? A ak áno, či len pyšne nediktujeme?...Začnime sa pokorne pýtať a uvidíme čo Boh s nami spraví.
Možno niekoho odrádza vlastná neschopnosť a časté zlyhania. Čo s tým, keď máme v sebe pocit takejto bezradnosti?
Čím nedokonalejší nástroj, tým väčšia oslava patrí umelcovi. Duch Svätý spolupracuje s človekom tak ako Michelangelo pracuje s dlátom v jeho rukách. Duch Svätý je ten Michelangelo a my sme dláto. Nezabúdajme, že jedinou zárukou je, že toto dláto z jeho rúk nevyskočí. Ak by sa aj niečo stalo, ak by sa zlomilo, On si svoje dielo dokončí. Ľudia často namiesto umelca obdivujú dláto. Duch svätý býva tak skromný, že sa vždy schová za toho dotyčného. Aby skutočne pôsobil, je potrebné mať čisté srdce. Neznamená to mať ho prázdne, ale plné Boha a lásky. Všade kam takto ideme, napriek našim slabostiam, chybám a nedokonalostiam, kráča Boh s nami. Ak si dokážeme vďaka dobrej spovedi zachovávať čisté srdce, staneme sa perfektným nástrojom v rukách „Michelangela“.
V súčasnosti, keď tak často médiá a spoločnosť nachádzajú na Cirkvi mnohé chyby či nedostatky, je istotne náročné byť prostredníkom Boha. Čo znamená byť kňazom dnes?
Predovšetkým Cirkev – o tej sa pán Ježiš vyjadril perfektne v príbehu o človeku, ktorý našiel na neúrodnej roli poklad. Vtom čase vlastníkovi pôdy patrilo všetko. Tento človek sa rozhodol odkúpiť roľu, na ktorej ho našiel. Ľudia sa mu vysmievali a vraveli „aký je to cvok“. Veď tá pôda je neplodná, kamenistá je tam plno buriny a kríkov. On napriek tomu predal všetok majetok a roľu kúpil. Až na konci zistili, aký bol predvídavý a múdry. Poklad bol jeho.
Cirkev je ako tá roľa. Je možno plná kameňov či bodliakov, no práve tam skryl Ježiš svoj poklad. Čo to je? Eucharistia a svätá spoveď. Toto mimo Cirkvi nie je a bez kňaza nemôžu fungovať a existovať. Kňaz je jediným prostredníkom, ktorý môže premeniť chlieb a víno na Telo a Krv Kristovu.
Je ťažké byť kňazom, no je náročné byť aj dobrým otcom či matkou.
Hlavné poslanie kresťana je hľadať Božiu vôľu. Existuje spôsob akým sa dá rozpoznať?
Už hľadanie Božej vôle je Božia vôľa. Človek, ktorý ju skutočne hľadá je pokorný. Nesmrteľná duša sa prejavuje v dvoch veličinách – rozum a vôľa. Rozumom sa máme snažiť poznávať a vôľou uskutočňovať. Vtedy to je odpoveď na Božie povolanie, ak mu povieme svoje „áno“. Ako spoznať Božiu vôľu? Niekedy to býva možno to, čo sa nám javí náročnejšie a veľmi sa nám do toho nechce. Najistejšie ju poznávame vedomím toho, že Boh nás nemôže trestať zato čo nevieme. Svoju vôľu nám zjavuje každý deň. Najdokonalejšie cez našich rodičov alebo zákonitých predstavených –kňazov či biskupov. Vnímame ju v Božom slove ale aj v bežných situáciách a udalostiach. Ak máme srdce pokorné a úprimne sa pýtame, zbadáme ju v pravý čas.
O filme Všetky moje deti: http://www.mojakomunita.sk/web/admtakac/blog/-/blogs/vsetky-jeho-deti
Foto: Ján Kuruc
