Aj tento týždeň na University of Colorado at Boulder bol pekný. Pozývam vás prečítať si o radosti zo školy, o úskaliach časového posunu a o Ježišovi na ulici.
Úplne na začiatok to úplne najdôležitejšie: Milá mamka, všetko najlepšie k narodeninám! Nech každý deň vidíš okolo seba kopec dôkazov Božej lásky. Nech si stále väčším požehnaním pre svojho manžela a on nech je stále väčším požehnaním pre teba. (Oci, dúfam, že to čítaš.) A nech máš dobré a sväté deti, radosť každej mamy. (Miško, Radik, to je na vás! ... ja som ďaleko.) Mamka, ľúbim ťa!
Nuž a teraz pre všetkých. Och, toto bude ťažké, takéto vyznanie o sebe povedať. Takže tri-šty-ri! VolámsaVeronikaamámradaškolu! No, nebolo to až také zlé... Nikdy som nebola výslovne proti škole. Niekedy na začiatku výšky som si povedala, že tam budem chodiť rada. Že v nej trávim príliš veľa času na to, aby som proti nej bojovala a hundrala, že tam musím ísť. A viete čo? Je to super! Teraz je to ešte o to lepšie, že som na naozaj úžasnej univerzite. Každý druhý piatok máme pracovné stretnutie k projektu, ktorý je zameraný na rozvoj vyučovania informatiky na základných a stredných školách. Páči sa mi, aké je to kreatívne, prispôsobené pre deti a výsledky výskumu amerických vedcov potvrdzujú, že sa to páči aj tým deťom. Na najbližšiu poradu máme priniesť naše pohľady na jeden problém. Celý deň som nad tým usilovne sedela, ale potom mi volal ocko na Skype, že sa mu nič nechce robiť, že mu to nejde, tak nech sa s ním radšej rozprávam. Áno, presne tak to bolo. Ocko volal mne (heheee, ako dobre, že nemáš konto na MojaKomunita ani na FB). Napokon večer prišiel brat domov z Bratislavy a ja konečne môžem dokončiť svoju prácu. Snažím sa to dať dokopy v nejakej grafickej podobe, aby bolo jasné, čo chcem povedať, aj keby som nepovedala nič. Ale to nie je až také jednoduché. Zisťujem, že softvérové vybavenie môjho počítača zaostáva za mojou predstavivosťou. Tak nič, zo štatistického Excelu som vyťažila maximum grafických možností a okrem pochvaly za zaujímavý pohľad som dostala aj pochvalu za „the most unusual use of Excel“. Akurát, že tento e-mail s pochvalou prešiel všetkým kolegom a mňa preniká zbožná túžba, byť ako Pán Boh – neviditeľná.
To sa mi zatiaľ darí len virtuálne na g-maili. Tam som neviditeľná skoro stále. Pravdu povediac, teraz to nie je až také efektívne, lebo napríklad v čase keď píšem blog, aj tak všetci spíte. Celý tento časový posun je zaujímavý a plný dilem. Napríklad pôst na Popolcovú stredu. Vy už ste si mohli dať po-polnočné koliesko salámy, na ktoré ste už aj tak nemali chuť, lebo ste boli viac unavení ako hladní a ja som tu ešte osem hodín počúvala ódy na hlad spievané mojim bruchom najmä vtedy, keď bolo dosť veľké publikum. Snažila som sa síce získať odobrenie, že na mňa ako spišsko-diecézanku sa vzťahuje čas Spišskej diecézy, ale nenašla som pochopenie. Táto Cirkev, ... Alebo keď si chcem s niekým zavolať, vyžaduje to strategické prípravy. V piatok sme sa s mojimi priateľmi dohodli, že si zavoláme zajtra o deviatej večer (rýchlo: 21 – 8 = 13), teda u mňa o jednej. Ich nikde. V nedeľu správa na FB: „Tak, ako? Dnes o deviatej platí?“ No dobre to sa stáva. „jj, platí“ Pozerám na hodinky a tam je 12:40. „A musíme čakať do deviatej?“ „Áno, ešte si chceme nájsť čas na seba.“ Takáto správa mi 12:47 prišla trošku zvláštna, ale tak OK – aj trinásť minút je čas. Zatiaľ si píšem s našou Rozálkou. Ich stále nikde. Tak nech sa nehnevajú, takto ma tu nechať čakať, keď mám toľko vecí na robote. Sedieť na posteli, ťukať do počítača, a taaaak. Prepínam na Skype, či už sú tam a pod ich menom je čas 20:10. Počkať, počkať! 21 – 8 = 13. Ja už mám jedna desať. To čo je? Pýtam sa Rozálky, koľko je hodín a ona potvrdzuje moje podozrenie, že tá zahamaná som ja. Rýchlo gúglim a prekvapenie dňa: Nám sa posunul čas! Kontrolujem gigikaľky, ktoré sa samy neposunú a fakt – je na nich o hodinu menej ako na notebooku a mobile. Toto bol najmenej bolestný posun na letný čas v mojom živote. A už ho mám za sebou a vás to čaká až 30.marca. Preto najbližšie tri týždne: n – 7.
Je ešte jedna vec, ku ktorej sa musím priznať. Klamala som. Pár blogov dozadu som napísala, že už tu máme jar. Nie je to pravda. Počasie tu má asi tri týždne prvý apríl (som zvedavá, čo to tu bude 1.4.) Jar ostala na Slovensku a podľa všetkého sa jej tam páči. Prosím ťa, jar, keď to čítaš, poď už aj sem. Je tu veľa ľudí, ktorých obývačkou je ulica a určite by si ich potešila. Naozaj, to je jedna z vecí, ktoré ma prekvapujú. Je tu veľmi veľa bezdomovcov. Neviem, prečo ma to zaskočilo, ale zrejme aj charizma nášho svätého otca spôsobuje, že títo ľudia sú pre mňa otvorené Biblie stojace na ulici: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Boží obraz je v nich odtlačený tak presvedčivo, že si nie som istá, či pred nimi netreba pokľaknúť. V piatok podvečer im ideme s mladými z tunajšieho UPC poslúžiť do Denveru. Od rána sneží, ale hneď sa všetko topí. Je z toho čapa (pardon, ale naozaj nepoznám výstižnejšie slovo). Poobede prestáva padať sneh, rovno padá čapa. Obliekam na seba zopár vrstiev oblečenia navyše, vyberám už odložené rukavice a čiapku a zamýšľam sa, čo robia títo chudobní, keď nie a nie prísť teplo. Akcia sa volá Christ in the City. Spolu s misionármi ideme po uliciach a snažíme sa osloviť ľudí, ktorí tam len tak stoja a nemajú kam ísť. Darujeme im fľašu vody (opakujem pre tých, ktorí čítajú bludy ...ehm, Tomáš ... fľašu vody) a suché ponožky. Koľko toho naozaj potrebujeme pre život? James a Micah, ktorí majú viac skúsenosti, bezprostredne oslovujú ľudí, ku ktorým sme v tento večer poslaní. Mne to až tak nejde. Ale napadá mi citát od Matky Terezy, ktorý som mala pár dni dozadu na svojom kalendári: Usmievaj sa na každého, nezáleží na tom, kto to je, a to ti pomôže, že porastieš do väčšej lásky voči každému. Usmievam sa koľko viem a presne toľko isto sa modlím, aby im dobrý Boh doplnil, čo im neviem dať ja. Myslím, že pôst ani lepšie začať nemohol.