Sedím a píšem... Dnes večer mená.... mená ľudí, ktorí akýmkoľvek spôsobom vstúpili do môjho života... Zanechali stopu. Možno iba v slove, v pohľade, v modlitbe... A ja viem....

že ich už tu na zemi nestretnem. Odišli bez zbalených kufrov, vecí, ktoré potrebovali pre svoj každodenný život.

Presekli všetky putá vzťahov. Opustili tých, ktorých milovali ale aj tých, ktorých nenávideli. A v jednej chvíli zmenili svoj pohľad na ľudí, ktorí im boli ľahostajní...

Boh povedal svoje: „Poď.“

A oni, rovnako ako učeníci – či už boli pripravení, alebo nie, - zanechali všetko a vykročili za ním.

Možno prvý krát počuli tento neodolateľne neodvolateľný hlas... A možno im bol dôverne známy.

Nikto sa ich nepýtal či chcú ísť, alebo zostať... Bolo o nich rozhodnuté...

A v tú poslednú chvíľu, keď si vyzliekali pozemské telo a nastúpili do nebeského koča, sa o ich srdce bil snáď celý svet. Svet dobra i zla.

Niektorí videli Božích anjelov, iní kričali o pomoc a neustále opakovali: „Pošlite ich preč.“

Boli aj takí, ktorí pokojne pozreli na okolostojacich a povedali: „Môj život je dotkaný. Môžem odísť.“

Píšem mená a priezviská ľudí, ktorí už nie sú medzi nami.

A ku každému z nich prihrám niekoľko poznámok...

Veď sadili do môjho života mnoho dobra. A bojovali tak ako vedeli.

Chcem si ich zapamätať... Pri pohľade na  fotografie cítim vôňu týchto ľudí, tón ich hlasu a smiechu.

Ale aj ich slabosti, ktoré sa ma dotýkali...

Je to tak...

Zoznam mien rastie...

A ja ?

Snáď dozrievam... a za ľudským príbehom načítavam boj o lásku...

v každom srdci. Aj v tom, ktoré bolo navonok tvrdé a neprístupné....

Príde chvíľa, keď sa Boží koč vydá na cestu... a anjeli zavedú dušu pred tvár Najvyššieho.

„Milá duša, tak veľmi som ťa miloval,“ povie Boh a duša, ktorá má svoju úrodu narýchlo zhrnutú v zástere, všetko vysype pred seba. Možno od strachu...

Chveje sa. Lebo vidí, čo nevidela. Počuje, čo nepočula. Cíti, čo nikdy necítila...

Lásku, bez pliev, bez možnosti sklamania či ostrých kamienkov....

„Prišiel čas pozbierať tvoju úrodu,“ prihovára sa jej Boh, ako dobrý  hospodár. „Pamätáš povedal som: Nechajte rásť kúkoľ a pšenicu spolu. Obilie tvojho života dozrelo a prichádza čas žatvy...“

Duša sa iba pozerá na to čo má pred sebou. Ak má tvár, tak sa ide prepadnúť od hanby. Vidí... vidí kúkoľ svojho života... a možno zajakavo povie: „Ja, ja, ja som mohla žiť aj inak.“

No Najvyšší sa na ňu iba s láskou pozrie. „Neboj sa, nechcem ťa súdiť ako Boha... viem, že dokonalý som iba ja. A je mi jasné, že si sem nemohla prísť so 100% úrodou, ktorá by spĺňala všetky normy a predstavy iných o dokonalosti človeka.“

Najvyšší poprosí anjelov aby mu podávali zrná i plevy. V každom zrnku číta ako vo veľkej knihe a vidí aj to, čo je napísané za slovami. A berie aj plevy... Občas mu z oka vypadne slza.

„Nie neospravedlňuj sa,“ prihovorí sa vystrašenej duši. „Ja viem, ostala si tvrdou, lebo si mala pocit, že ťa nikto nemá rád. A ty musíš byť silná...“

„Bože,“ pustí sa do vzlykania duša, „Ty vieš ako ľudská láska bolí... ako ma mnoho krát oklamala...  A ja?“

Samozrejme že to vie. Je predsa dokonalý.

„Myslel som na to,“ priznáva, „keď som ťa tvoril. Keď som ťa vkladal do lona matky, keď som ti posielal učiteľov, a priateľov o ktorých si časom zistila, že si z teba urobili iba handru. Myslel som na to, keď som ťa obdaroval akým takým zdravím... Keď...“

Zrazu v Božej súdnej sieni zavládne ticho. Na jednej strane váh sú plevy a na druhej zrno života. Anjeli hypnotizujú váhy a prajú si, aby prevážilo dobro. Svätí šepkajú a spomínajú si na každý prejav lásky, ktorú dostali od duše na zemi... Aj na ten najmenší, človekom už dávno zabudnutý.

A Boh Otec... Ešte stále číta... Preniká a čistí dušu človeka.

Dobre vie, že burinu si schválne do života sadí iba ten, komu chýba múdrosť. A vie aj to, že ak to urobí, ešte vždy má šancu ju nechať spáliť v ohni ľútosti...

Pozná  srdce a vie, že práve ono je najväčším pokladom človeka. Ukrýva mnoho tajomstiev a je iba na ľudskom mláďati, kedy a v akej hĺbke ich objaví... Sú prepletené jeho povahou, deviatimi mesiacmi v lone matky ale aj rodinou...

„Tak kam s ňou?“ Nakoniec sa spýta netrpezlivo svätý Peter.

A Boh odpovie. „Veď vieš. Práve som ju očistil od ľudských súdov a zranení.“

A potom sa pozrie na dušu... „Rozumiem ti. Choď a ochraňuj tých, ktorí sú na zemi.“

„Ja? Ako?“ pýta sa  zmätená.

„Nuž či ti to tam dole nevysvetlili? Volajú to: Orodovanie svätých...“

......................................................................................................................

Dnes som odchádzala z cintorína...

Práve sme do zeme dali jedno telo...

Začujúc niekoľko slov, že my sami nemôžeme rozhodnúť , kedy odídeme z tohto sveta, ani o tom, ako to bude... ale môžeme rozhodnúť o tom, koľko pliev a špiny... si prinesieme pred Boha.... Ak ho poprosíme, spáli ich svojou láskou....

Za cintorínskou bránou niekto povedal: „O mŕtvych musíme hovoriť iba v dobrom.“

Rovnako ako Boh...

Myslím, že sa učí rozumieť „zlu“ či „trucovaniu“ svojich detí...

Veď nie za všetky slabosti života môžu oni sami. Často k nim pridávame svoj diel aj my...

Zoznam tých čo odišli je nateraz dopísaný...

A tak ich prosím, aby mi darovali odvahu siať viac pšenice a menej kúkoľu do tohto sveta...

A modlím sa za nich,

aby im Boh odplatil všetku lásku s ktorou siali požehnanie pre tento svet...

A aby zabudol na plevy, ktoré sa objavili v ich úrode...

Ten koho sme dnes odprevadili sa volá Emanuel...

Prosím vás, ak chcete, prihovorte sa za jeho dušu, ktorá je pred tvárou Najvyššieho.... Iste sa aj on prihovorí za tú vašu.