Keď prídete do cudzej krajiny, mnoho vecí nefunguje tak, ako v tej vašej. Poďme sa pozriet na to, ako to je v Argentíne.

 Keď prídete do cudzej krajiny, mnoho vecí nefunguje tak, ako v tej vašej. Poďme sa pozriet na to, ako to je v Argentíne.

-          Keď idete k niekomu na návštevu, čo by ste urobili predtým, ako by ste vstúpili do jeho domu? No, buď zazvonili zvonček alebo zakričali. Viete, čo sa robí tu? Tlieska. Normálne sa tlieska rukami. Na začiatku mi to bolo veľmi divné a trápne, časom som si ale zvykla.

-          Okrem toho, že tu majú  pekné mená ako z telenovely, ako napr. Mateo, Thiago, Juana, Santiago, atď., čo ma prekvapilo, boli mená, ktoré označujú nejaké mestá, kde sa udiali zázraky, ako napríklad dievčenské mená- Lurdes, Fátima, Belén (co je Betlehem po spanielsky). Taktiež niektoré deti majú mená farieb, napr. Celeste – svetlomodrá, Azul – modrá, alebo mená prevzaté z prírody: Sol – slnko, Luna – mesiac, Roció – Rosa, Brisa – Vánok.

-          Pre Argentínčanov je spoločné stolovanie v rodine veľmi dôležité. Normálne sa stretáva každá rodina pri stole každý deň, alebo lepšie povedané večer a úplne najlepšie povedané, v noci. Večeru mávajú velmi neskoro – okolo 10tej alebo 11tej. A večerajú akoby to bol obed, poriadne navarené jedlo. Asi aj preto, keď sa zobudia, takmer vôbec neraňajkujú. Väčsinou len pijú kávu alebo maté – ich typický nápoj. Sú to také bylinky, ktoré sa zalievajú horúcou vodou a pijú akoby  slamkou. Mne to chutí, ale môžem to piť len doobeda, poobede už nie, lebo potom nemôžem v noci spať. Raz som ho pila o štvrtej poobede a v noci ešte o tretej som nespala.

-          Pozdravy. Každý správny Argentínčan ťa pozdraví besom a abrazom – bozkom a objatím. Vojsť do miestnosti a povedať len Dobrý deň sa nepovažuje za pozdrav, respektíve by ste tým ukázali veľkú distanciu, alebo že ste nahnevaní, prípadne že vám niekto vadí alebo sa s nimi necítite dobre. Takže keď je v miestnosti aj 20 ľudí, prídete ku každému a dáte mu akoby bozk na líce, ak je dobrý kamarát, tak ho aj objímete. Bozk si dávajú všetci, ženy ženám, muži ženám, aj muži mužom.

-          Posteľ – Keď som prišla do Argentíny, bola ešte karanténa, tak ma dali do jednej izby. Asi pol hodinu som lúštila, ako fungujú ich obliečky, lebo som tomu nechápala a myslela som, si že mi zabudli pripraviť posteľ. Nemajú totiž vôbec perinu. Majú len plachtu a na plachtu potom dajú ešte jednu akoby druhú plachtu, ktorou sa prikryjete a ak vám je náhodou v zime zima, na tú plachtu si dáte ešte deku... No neviem, divné.. tá naša perina mi fakto chýbala...

-          škola – školy sú tu štátne a privátne. Všeobecne je známe, že štátne školy sú dosť zlé (česť výnimkám, ktoré samozrejme tiež existujú). A tak kto môže, dáva svojej dieťa do privátnej skoly. Na naše pomery sa neplatí veľla – je to povedzme od 30 do 100 eur mesačne, závisí od typu školy. Samozrejme, nemožno to porovnať so Slovenskom, pretože na Slovensku zarábajú oveľa viac ako tu. Pre príklad, v predchádzajúcej komunite boli deti, štvrtáci alebo piataci, čo nevedeli čítať a písať, lebo každý druhý týždeň im štátna škola pre nejaký dôvod zrušila vyučovanie. Systém vyučovania je tiež iný. Veľmi tu dbajú na emocionálnu výchovu, čo nám na Slovensku veľmi chýba. Čo mi bolo zvláštne, že jedna hodina trvá 60 minút a žiaci majú v kuse 2 hodiny, čiže 120 minút a potom 15 minútovú prechádzku, kedy všetci vyjdú von a prechádzajú sa. Končia okolo 14 tej a v škole neobedujú, obedujú doma a dosť neskoro, cca okolo tretej. Takiež skoro všetky školy majú 2 turnusy – jeden doobeda a druhý poobede.

-          Jedlo – jedlo je téma, o ktorej by sa dalo veľa rozprávať. Spomeniem len to naj, čo mi chýba. Chýba mi chlieb. Pamätám si, keď ma poslali prvýkrát kúpiť chlieb a ja som ho nevedela nájsť. Lebo tu nemajú chlieb ako my. Majú rožky, žemle, ale chlieb, náš chlieb, som nikde nevidela. Ďalej, čo mi veľmi chýba, sú naše dobošky – horalky, kakaové rezy, mila, vesna, atď. Tu majú len také suché keksíky, ale nič  na štýl našich dobošiek... No a potom ešte mnoho vecí, ako napr.kyslá kapusta, kyslé mlieko a kyslá smotana, ktoré som tu fakt nevidela v žiadnom obchode (možno je, ale v nejakom špeciálnom). Taktiež, čo je zaujímavé, na Vianoce vôbec pečú koláče ako my. Puding keď kúpite, už má cukor, to som sa naučila hneď, keďsom uvarila prvý a dala tam cukor, mysliac, že je ako ten náš. No viete si predstaviť, aké to bolo sladké. Viac o tom, čo jedia oni, možno niekedy nabudúce v ďalšom článku..

-          Psy – psy na ulici, je niečo úplne normálne. Pamätám si, ako som sa na Slovensku vždy bála, keď som stretla nejaké psa. Tu je to normálne. Tak, ako stretnete človeka, stretnete psa, ktorý si pobehuje po ulici, sám. Väčsinou vám nič nespraví, ale samozrejme sú aj takí, čo vás uhryznú. Takže dobré je dať sa zaočkovať.

- Whatsapp –všetci, ale naozaj všetci tu používajú na komunikáciu whatsapp. Keďže je to zadarmo, ak máte internet. Takže ak niekto niečo potrebuje, zavolá vám alebo napíše správu cez whatsapp. Taktiež k lekárovi sa môžete objednať cez whatsapp, aj všetky mozné obchody uvádzajú whatsapp číslo, ak potrebujete niečo odkomunikovať.

Tak zatial toľko..samozrejme je toho oveľa viac, takže, niekedy bude aj pokračovanie J.