Kresťanský človek je človekom nádeje.

Ak sa chceme posunúť na úrovni nášho  svetského putovania, na úroveň kresťanského života, vynára sa otázka, v čo dúfame, čo je predmetom našej nádeje. Ak človek žije beznádejne, stane sa uzavretým a bude hľadať riešenie vo veciach, ako je alkohol, drogy a ďalšie prostriedky, ktoré mu poskytujú zdanlivé šťastie a zabudnutie.

Prečo dúfať bratia a sestry? Boh pozýva, človek však nie je schopný dokonalo reagovať na božskú lásku svojou vlastnou silou. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. Nádej je nádejným očakávaním božského požehnania a šťastným videním Boha; je to tiež strach z urážky Božej lásky a z provokácie Jeho trestu.

Božie kráľovstvo a nie veci, ktoré sa majú stratiť, sú predmetom kresťanskej nádeje. Dúfame, že budeme žiť s Bohom, keď dokončíme svoju pozemskú kariéru. Boh zvyšuje naše očakávania, ktoré sú spúšťačom našich činov a očisťujú nás. Nasmeruje našu nádej do Božieho kráľovstva. Chráni a podporuje v každej opustenosti; a rozširuje srdce v očakávaní večného šťastia.

Naša nádej musí byť vložená do Kristových prisľúbení. Nesmieme sa spoliehať iba na svoje vlastné sily, ale aj na pomoc a milosť Ducha Svätého a   musíme sa usilovať o to, aby sme dosiahli nebeské kráľovstvo a večný život.

Nádej je spojená s týmto svetom. Prepletá sa cez náš každodenný život tu. Tí, ktorí už nevidia za svoje pozemské hranice, tu chcú dosiahnuť všetko, aj šťastie. Šťastie nie je zlé! Zlé je, ak hľadáme časovo náročné veci ako peniaze, kariéra, moc atď..  Hľadanie takéhoto potláča skutočné hodnoty, ako je rodina, ktorá sa tak stáva druhoradou, alebo vzťah s Bohom a skutočným životom.