Len tak si tu žijem. Aspoň navonok. No moje vnútro je naplnené rozhorčením, láskou, súcitom a občas aj hnevom. A preto píšem... Možno aj vás, rovnako ako mňa posunú tieto príbehy vpred. Čo vy na to?

Postávam pred lekárňou. V ruke omieľam niekoľko kartičiek poistencov. Naši starkí potrebujú lieky. „Bože vďaka za e-recepty,“ nachádzam si dôvod na radosť. Veľmi si prajem, aby každý mal aspoň to, čo potrebuje. Nie, nemusí mať nič navyše. Stačí, ak bude chránený, ak bude mať pocit bezpečia, ak zatvoríme všetky dvere, ktorými by sa k nám chcela dostať korona.

 

Chvíľa ticha. Ľudia v rúškach podupkávajú. Niektorí predo mnou, iní za mnou.

Za mnou? Stojí mladá žena. V ruke šermuje mobilom, možno sa hrá, možno pláva na sociálnych sieťach. Možno... Keď v tom sa ozve anglická pieseň... Zvoníííííí.

 

„Prosím? Ty prídeš?“ zatína zuby a hlboký nádych svedčí o tom, že by bola radšej, keby dotyčný ostal tam kde je. Nechtiac si ho zrejme dala na odposluch a tak počujem, čo sa deje.

„A prečo by som nema?. No a čo, že budete v karanténe...? No a čo, že sa vraciam z Talianska, veď som vás už dva mesiace nevidel.“

„Ale naše deti. Čo keby si ostal v Gabčíkove, aspoň na pár dní... Ak testy ukážu, že nie si pozitívny...“

„Ťava,“ zasyčí dotyčný. „Určite niekoho máš! Ale pamätaj si, byt v ktorom žiješ, je aj môj.“

„Nejde o to. Nikoho nemám. Ale máme dve malé deti. Ak si pozitívny, a dostanú to oni.“

„No a čo? Ja mám právo byť doma...“

To čo nasledovalo, nebudem písať.

Chcela som prestať počúvať. Aspoň na chvíľu vypnúť. Ale nedalo sa...

 

Niečo vo vnútri ma stále ťaží. Je večer a ja sa vraciam k telefonátu, ktorý mi nepatril. Pýtam sa, kam môže zájsť ľudský egoizmus... Súhlasím s tým, že muž pracujúci v Taliansku, má právo na svoj byt, ale ak je skutočným mužom, tam mu v prvom rade má záležať na bezpečnosti svojej manželky a detí... alebo sa mýlim?

 

Status: „Len aby mne bolo dobre,“ sa mi prieči. Pichá a bolí.

Inak povedané „Pôjdem aj cez mŕtvoly.“ „Zabijem pravdu.“

No nech sa páči. Si slobodný – ale tvoja sloboda má aj následky.

 

Možno nám Boh naozaj chce povedať: Milí moji: STOP. Zastavte sa. Som tu. Už sa nepozerajte len na seba, ale aj na ľudí okolo. A hlavne prosím pozrite sa aj na MŇA.

Nie na predstavy, ktoré máte o mne.... Ja nie som Boh z obrázkov, ani ten, ktorého vidíte zaveseného na dreve. Ja som Boh, ktorý túži a chce bývať v tvojom srdci. Boh, ktorý ti chce dodať nádej, tu a teraz... posunúť ťa a darovať ti pokoj.

 

Nemôžem spať. Zapínam internet. Predo mnou sa objavia zábery z Talianska.

Niekoľko rakiev v rade... a možno sú v nich tí, ktorí si nechceli robiť, čo sa im páči. Tí, ktorí boli nakazení, lebo sa niekto nechcel podrobiť podmienkam a zašiť do karantény.

A možno sú tam aj tí, ktorí sa rozhodli, zabiť pravdu o korona-víruse.

Je mi to v podstate jedno. Len Boh spozná ich príbehy. Snažím sa nesúdiť.

 

Práve sa na obrazovke objavila lekárka. Kruhy pod očami. Skafander, okuliare a rúško. Vďaka titulkom pod obrazom viem, že si trikrát denne nabíja svoj mobil. Ľuďom sa ťažko odchádza zo sveta bez svojich blízkych. Starkej, ktorá skonala vytočila číslo vnučky. Prosila ju, aby sa mohla rozlúčiť. Mladý muž chcel hovoriť so svojou manželkou...

„Až teraz si uvedomujem, aké sú dôležité vzťahy. Až teraz viem, aké je to hrozné, keď človek zomiera sám,“ dodáva a na obrazovke počítača sa objaví pohľad na ľudí, ktorí dávajú z postelí preč zosnulých a niekam ich odnášajú.

 

Nie, na toto nemôžem pozerať. Zhlboka sa nadýchnem a vezmem do ruky ruženec. V myšlienkach sa zastavím pri čakaní na lieky. Prosím Božiu Matku, aby prišla a orodovala za rodinku s dvoma deťmi. Aby sme v sebe konečne objavili silu priznať si, že nie sme pánmi situácie... a nemusíme sa  teda na nich ani hrať.

Prosím o silu, aby sme znova dostali odvahu prijať pravdu, že sme Božie Deti... sme v rukách nebeského Otca. V rukách, ktoré sú vydenzifikované láskou a nie je na nich žiaden vírus.

Koľko rakiev sa môže v mojom okolí objaviť vďaka mojim ego-rozhodnutiam či zľahčovaniu?

Možno ich nespočítam už ani ja sám.

Záleží to od toho, či konečne obrátime oči. Nie k sebe, ale k druhým a k Bohu.

Tak veľmi si to želám... Buďte požehnaní....