Poznáte príbeh o Jakubovi, ktorý si svoj zbabraný život držal vo svojich dlaniach??? Až musel prísť Boh, a vytrhnúť mu ho.... Ak neviete o čo ide, prečítajte si Gn 28,10 - 37,1 Je to príbeh o každom z nás
Nočná mora, ktorá mi nedovolí zatvoriť oči. Sen znemený na skutočnosť a kvapky potu na pyžame. Balvany minulosti zakopané hlboko v srdci. Kremene a vápence neodpustenia, jazvy zranení, stôp, čo boli vtlačené vďaka stonásobnému, či tisícnásobnému opakovaniu sa a prikladaniu toho istého. To všetko, čo sa skrýva v duši...
Zdá sa, že je to život. A v ňom cesty všedných dní... Stereotyp ľudskosti. Stretnutia, práca, obchody... biznis... splnené i nesplnené túžby.... Ako dobre že je deň. Deň naplnený len putovaním...
Lenže. Prichádza aj noc. A vtedy sa spolupútnici strácajú v diaľke. Televízne kanály tlačiace prázdnotu emócii a pripomínajúce vraždenie myšlienok sa predbiehajú v slovách bez obsahu. Človek ostáva sám. S túžbou zložiť bremeno, minulosť, prítomnosť... A preto zatvára oči.
Rovnako ako Jakub, ten, ktorý poznal tajomstvá neprebdenej noci. Jeho telo i jeho duch sa mnoho krát bilo s minulosťou, so zradou, s ukradnutím otcovho požehnania so spomienkami na útek do cudzej zeme. S hriechmi, ktoré nemožno spočítať.
Ani sám nevedel, že noci sú na to, aby bol v nich obdarovaný. Najväčšie dary prichádzajú bez svedkov. Bez ľudí, bez spolupútnikov, ktorí sa zastavia pri pozlátku a nemyslia na hĺbku darovaného.
Bohatstvo ktoré, môj priateľ Jakub brat Ezaua, vlastnil, bolo v jeho očiach iba malým zrnkom piesku, ktoré štípalo a bolelo. Omínalo, lebo viac ako všetko ostatné pred jeho očami stála minulosť a jej zrada.
Každá noc mu ponúkala kamennú posteľ a zároveň stretnutie s Tým, ktorý stvoril hviezdy. S Bohom, ktorý neodchádza, ani keď si človek zapchá uši, zavrie oči a zamkne dvere. Je tu...
Bol tu aj v tú noc, keď sa Jakub s malou dušou vracal na miesta svojej mladosti. Nemohol inak. Musel spať na kameni svojej minulosti. Zatvoril oči, zapchal si uši, chcel byť sám.
No Boh, ktorý nikdy neopúšťa človeka, či ho už my nazveme zradcom, alebo požehnaným, v tú noc, keď Jakub túži po odpočinku a samote, prichádza a nachádza si do jeho života nové dvere.
Jakub vidí rebrík a Božích poslov – anjelov ktorí vystupujú po ňom do neba. Akoby nosili hore jeho prosby, modlitby, vzlykania, odprosenia... strach z trestu, ktorý prichádza na človeka, ktorý sa previnil voči Bohu.
Obzrie sa. Boh je tam. A jeho vina s ním. Prichádza chvíľa súdu?
Ešte viac pritlačí svoje telo, svoju dušu o kameň. Tlačí a spôsobuje nové rany. Chce ho zakryť, lebo vidí pred sebou Pána.
Otvára ústa. Chce sa brániť. Chce sa presvedčiť, že kameň na ktorom spí, vlastne ani nie je. No nestihne. On, Pán, ho ani nechce vidieť. Viac ho zaujíma Jakubovo srdce, ako kameň pod jeho hlavou, v jeho vnútri.
Vie, že bol už tisíckrát oplakaný. A nebyť Jakubovho strachu, iste aj roztopený...
Pán prichádza a pozerá do Jakubovej tváre a vraví to, na čo si Jakub nedovolil ani len pomyslieť.. Počuje slová: „Požehnám ťa.... Budem s tebou.... rozmnožím tvoje potomstvo.... dám ti túto krajinu.“
Jakubov kameň, ktorý nosil vo svojom vnútri sa v jednej chvíli rozpadol na morský piesok... Tichý, mäkký, teplý, vlhký prach, ktorý dával istotu, že niekde blízko je prameň vody.
Je ráno. Jakub sa budí. Vidí kameň pod svojou hlavou, ale už ho nenazýva skalou bolesti. Polieva ho olejom a mení ho na pamiatku, na chvíľu odpustenia, ktorú mu daroval Boh... Spolu s Božím odpustením, prichádzajú aj jeho dary... Čo spraviť, aby nám bolo odpustené?????