Príbeh, ktorý sa možno nestal

   Všetci, ktorí máme priateľov, zároveň emailovú adresu, ktorú poznajú naši priatelia, dostávame veľa rôznych pps a príbehov a reklám a ponúk a žiadostí.

   Niekedy nás to už obťažuje, niekedy niektoré adresy zablokujeme a niekedy sa stane, že dostaneme niečo, čo nás poteší, osloví, dojme, urobí nám radosť, prežiari nám deň.  

   Tento príbeh som tiež takto dostala, bolo to už dávno a pri upratovaní adresárov, som si ho náhodou zasa prečítala. Tak som sa rozhodla, podeliť sa s ním.

   Možno sa to stalo v malom meste, niekde v niektorej krajine. Do zdravotného strediska prišiel starší pán – tak okolo osemdesiatky – a bolo vidno, že je nervózny, stále pozeral na hodinky. Potreboval skontrolovať ranu na prste pravej ruky a vybrať stehy. V čakárni bolo veľa ľudí a vyzeralo to, že si tam počká možno aj hodinu. Jeden z lekárov sa ho spýtal: „ Máte niečo súrne, keď stále pozeráte na hodinky?“ „Viete, o deviatej už musím byť niekde inde:“

    Lekár ho teda vzal do ambulancie, skontroloval ranu, ktorá bola už zahojená, vybral stehy a popri ošetrovaní, začal sa starčeka vypytovať. „Idete ešte na nejaké iné vyšetrenie?“

„Nie, - povedal starček – ponáhľam sa do sanatória. Je tam moja manželka, každý deň prídem za ňou o deviatej, aby sme spolu raňajkovali.“

Lekár sa teda začal vypytovať na jej zdravotný stav a ako dlho tam už je.

„ Už je tam päť rokov. Viete, má Alzheimera.“

„ Veľmi by ju to rozrušilo, ak by ste neprišli načas?“ spýtal sa lekár.

„ Moja žena už dlho nevie, kto je a kde je a už päť rokov ma nepozná.“

„ Napriek tomu tam chodíte každý deň? Veď ona vôbec nevie, kto ste?“

„ Ona ma nepozná, ale ja stále viem, kto je ona!“  usmial sa starček.

Lekár musel zadržať slzy, ktoré sa mu tlačili do očí, keď starček odchádzal. „Tak takúto lásky by som chcel zažiť vo svojom živote.“  pomyslel si.

   Skutočná láska spočíva v prijímaní všetkého, čo je, bolo, bude a nebude. Najšťastnejší ľudia nemusia mať práve to najlepšie zo všetkého. Oni si urobia to najlepšie z toho, čo majú.

   V živote nejde o to, ako prežiť búrku, ale ako vedieť tancovať v daždi!

     Čo dodať?  Možno iba prosba o dar rozlišovanie:

Bože, daruj mi silu prijať, čo zmeniť nemôžem, odvahu zmeniť, čo zmeniť môžem a múdrosť rozoznať jedno od druhého.