Otváranie sa Katolíckej cirkvi na ekumenizmus

Duch robí Cirkev viac ekumenickou

Katolícka cirkev zažila veľkú zmenu, prešla od postoja hlbokého nepriateľstva voči iným cirkevným spoločenstvám, ktoré vnímala len ako bludárov (heretikov) a odpadlíkov (schizmatikov). Dnes tieto kresťanské spoločenstvá vnímame ako skutočné miesta, kde prebýva Kristus. To je prechod od principiálneho odmietania vzťahu s kresťanmi protestantskej tradície k odhodlanému záväzku smerom k zmiereniu a jednote.

Tu je zopár kľúčových dátumov ekumenizmu:

1910 – Edinburg – nekatolícki misionári riešili svoju vzájomnú nevraživosť na misijných územiach. Tí ktorí hlásali Kristovu lásku a odpustenie často neznášali kresťanov z iného kostola len preto, že patrili do iného protestanského zboru, či cirkevného spoločenstva. Katolícka cirkev na tomto ekumenickom stretnutí  nebola zastúpená, s výnimkou biskupa Bonomelliho z Cremony.
1920 – Otvorenie pravoslávia na ekumenizmus
1926 – zomiera belgický kardinál Mercier, ktorý v rokoch 1921 – 1925 otvoril dialóg medzi katolíkmi a anglikánmi v Malines.
1928 – Pisu IX – Mortalium animos – dôrazne odmietnutie ekumenického hnutia.
1948 – Prvé zhromaždenie Rady cirkví v Amsterdame
1949 – Vatikán vydal krátku inštrukciu o ekumenickom hnutí. Inštrukcia uznala, že  vzrastajúca túžbu po ekumenizme je „inšpirovaná Duchom Svätým.“ Inštrukcia povolila katolíkom modliť sa s nekatolíkmi Otče náš. Táto kratučká inšpirácia bola časovanou bombou. Inštrukcia vyvrátila staré morálne učenie, že akákoľvek modlitba s nekatolíkmi je zo svoje podstaty zlá (communicato in sacris). Druhá otázka, ktorá sa vynárala na základe tejto inštrukcie je: “Ak je ekumenické hnutie plodom pôsobenia Ducha Svätého, prečo by katolíci nemohli mať na ňom účasť?“
1964 – Unitatis redintegratio – dekrét II. Vatikánskeho koncilu. Je to potvrdenie ekumenických snáh.
1990 – Ján Pavol II – Ut unum sint

V Katolíckej cirkvi nechýbali priekopníci ekumenizmu, ktorí predbehli dobu.

Dom Lambert Beaduin (+1960) – založil belgický benediktínsky kláštor v Amay a neskôr v Chevetogne, kde sa modlili za jednotu rozdeleného Kristovho tela.

Opát Paul Couturier z Lyonu (+1953), ktorý v roku 1933 pretransformoval Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Pred tým sa modlitba za jednotu kresťanov volala Oktáva modlitieb za jednotu kresťanov a bola jednostranne zameraná na návrat nekatolíkov do Katolíckej cirkvi.Couturier zdôrazňoval, že všetci kresťania sa majú modliť za jednotu, podľa Kristovej vôle a tiež aby sa uskutočnila spôsobom, ktorý vyberie Kristus.    

 
Dominikán Piere Yves Congar (+1995), ktorý v r. 1937 napísal prvú knihu o ekumenizme  Chrétiens Désunis.

Ďalší dôležitý holandský priekopník ekumenizmu bol monsignor Johannes Hillebrands, ktorý sa neskôr stal druhým prezidentom Sekretariátu pre jednotu kresťanov.

Priekopníci ekumenizmu naštartovali cestu, poslední pápeži po nej odhodlane kráčajú s s nimi mnohí iní.
My máme tiež svoje miesto v tomto prúde ekumenizmu. Modlitba, pokánie, štúdium iných kresťanských tradícií, kontakty s inými kresťanmi, to všetko je cesta. Ideme ďalej.