Volám sa Edita. Pochádzam z neveriacej rodiny. Rodičia majú všetky sviatosti okrem cirkevného sobášu, ale nežijú kresťanským životom. Nikdy mi nerozprávali o Pánu Bohu, ani ma neviedli ku kresťanskému životu. Mám ešte dvoch súrodencov. Brata a nevlastnú sestru. Brat nie je pokrstený a sestra prijala aj krst a prvé sväté prijímanie. Keď sme sa presťahovali vtedy sa zmenil môj život. Mala som asi 12 alebo 13 rokov, vtedy som spoznala jednu mladú rodinu, ktorý práve čakali prvé bábätko. Začalo sa to všetko, keď sa im narodila dcérka a mala tri mesiace. Chodila som im kočíkať a raz piatok sme išli do mesta. Jej maminka išla s babičkou do obchodu. Ja som zatiaľ kočíkala pred obchodom. Keď do nakupovali tak išli na Svätú omšu a spýtali sa ma či nepôjdem s nimi. Ja som išla síce som nevedela čo je Svätá omša, ani čo sa tam robí. Po Svätej omši sa ma spýtali či sa mi páčila. Ja som odpovedala áno a že budem už chodiť do kostola. Odvtedy chodím do kostola. Síce som na začiatku chodila len piatok, ale po pár mesiacoch som už začala chodiť aj v nedeľu. Začala som sa pýtať na rôzne veci o Pánu Bohu a aj na iné veci z kresťanského života. Neskôr som začala chodiť aj na krížik. Keď som chodila 2 roky do kostola síce som nebola ešte pokrstená sa im narodili dvojičky. Keď mali dvojičky 1 rok,vtedy som sa zahlásila na prípravu prijať sviatosti. Po 4 ročnej príprave som prijala všetkysviatosti. Neľutujem, že som mala takú dlhú prípravu. Práve že sa veľmi teším že som mala dlhú prípravu, lebo som sa veľmi veľa naučila. Sviatosť krstu, birmovania a sviatosť eucharistie som prijala dňa 19.4.2003. Keď som prijala všetky sviatosti, tak som pocítila veľkú zmenu v mojom živote. Veľkú radosť z môjho krstu mala babka ktorá praktizovala a žila kresťanský život. Veľmi sa tešila že som ,,BOŽIE DIEŤA“. Po troch mesiacoch môjho krstu si Pán Boh povolal moju babku. Predtým ako zomrela mi povedala:,, ABY SOM VYTRVALA VO VIERE A NEVZDÁVALA SA“. Keď si ju Pán povolal tak som sa dlho nevedela s tým zmieriť. Prešiel rok od môjho krstu a začali sa problémy doma. Rodičia mi začali vyčítať že chodím do kostola a že som sa dala pokrstiť. Aj v škole sa mi posmievali že som veriaca. Doma to mám stále ťažké. Stále mi hovoria že Pán Boh neexistuje že je to výmysel. Je to pre mňa veľmi ťažké si zvyknúť na to. Krstný rodičia mi hovoria nech to vydržím sú to predsa moje kríže a nech sa nevzdávam. Veľmi mi pomáhajú krstný rodičia rásť vo viere začo som im veľmi vďačná. Vieru si posilňujem tým že chodím na duchovné cvičenia a čítaním Svätého písma. K Svätému písmu, Sviatosti zmierenia a k Svätej omši mám veľký vzťah.