Dnes len na krátko... Aj tak nemám odpoveď
Prepáč Pane,
ale neviem či ťa poznám...
Hrabem sa za tebou ako viem...
Keď si sa dnes pýtal v evanjeliu,
za koho ťa pokladajú ľudia,
mala som chuť zdvihnúť ruku a odpovedať.
Veď vieš,
že sme z toho mali na teológii skúšku.
Učili sme sa, kým si pre jednotlivé náboženstvá.
Ak by ti to nestačilo,
vedela by som ti povedať aj to, kým si pre mojich susedov,
možno priateľov...
Lenže ty si sa spýtal inak: „Za koho ma považuješ ty?“
Nuž nemám odpoveď,
aspoň nie takú, čo by ťa potešila....
Len opakujem, že sa hrabem za tebou ako viem...
Niekoľko krát v živote som si myslela, že ťa poznám...
... že viem, ako sa správaš,
ale potom si urobil niečo čo som nečakala
a zasa som bola „mimo“.
Moje poznávanie Teba začalo odznova.
Keď som si našla spovedníka,
spokojne som pokývala hlavou,
a bol bola som, že už viem, kto si...
Tak veľa sme sa o Tebe rozprávali...
No znova si urobil niečo, čo ma vykoľajilo...
A ocitla som sa niekde za začiatku...
Môžem ešte pokračovať,
ale ty vieš, že na nič múdre neprídem...
Pane, vždy keď si myslím, že mám odpoveď,
že ju viem aspoň približne dať na papier (či na jazyk),
postavíš ma na začiatok...
Môžem ti povedať,
to čo Peter v dnešnom evanjeliu,
ale budú to len vzdialené slová...
Nechcem sa hrať na múdru
a klamať samú seba.
A tak ťa hľadám a spoznávam,
v úlomkoch...
v príbehoch života,
v sklamaniach,
v bolesti,
v radosti,
v pokoji
i v búrkach,
a prajem si,
aby som sa ti raz mohla pozrieť do očí,
pokojne šepkajúc...
„... ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rada...“